Biden vstúpil do Bieleho domu ako najskúsenejší zahraničnopolitický prezident našej generácie. Dlhoročný člen výboru pre zahraničné vzťahy v Senáte hral desaťročia významnú úlohu v diskusiách o národnej bezpečnosti a potom stál na čele kľúčových diplomatických iniciatív ako viceprezident Baracka Obamu. Harrisovej zahraničnopolitický životopis pred Bielym domom – kariérna prokurátorka, generálna prokurátorka, senátorka v prvom volebnom období – je v porovnaní s Bidenovým rozhodne skromný.
Harrisovej predpoklady
Štyri roky vo funkcii viceprezidentky jej však poskytli rýchlokurz medzinárodných vzťahov, čomu sa môže rovnať len málo demokratov alebo republikánov. Každé ráno dostávala prezidentské informácie, zúčastňovala sa väčšiny Bidenových stretnutí s hosťujúcimi hlavami štátov a vlád, bola prítomná v zasadacej miestnosti, keď sa robili kritické rozhodnutia týkajúce sa národnej bezpečnosti. Precestovala viac ako 20 krajín, stretla sa s viac ako 150 zahraničnými lídrami a sama viedla mnohé kľúčové delegácie – vrátane posledných troch na Mníchovskej bezpečnostnej konferencii.
Počas pandémie, stiahnutia sa z Afganistanu, ruskej invázie na Ukrajinu, zintenzívnenia konkurencie veľmocí s Čínou, poslednej vojny na Blízkom východe a mnohých menších kríz ju americkí spojenci a partneri začali vnímať ako stabilnú a schopnú ruku. Aj keď ju nehodnotia tak vysoko ako Bidena, ktorého poznajú desaťročia a v mnohých prípadoch si ho obľúbili, určite ju považujú za oveľa schopnejšiu a spoľahlivejšiu ako Donalda Trumpa.
Izraelsko-palestínska otázka predstavuje najvýznamnejšiu zahraničnopolitickú priepasť medzi Bidenom a jeho viceprezidentkou. Harrisová je citlivejšia na často spomínané izraelské porušovanie medzinárodného práva (spáchané so spoluúčasťou USA) v Gaze a na Západnom brehu.
Ako sa jej svetonázor a politické preferencie dajú porovnať s Bidenovými? Je medzi nimi dosť presahov, ale aj výrazný odstup. Biden, ktorý má 81 rokov, dosiahol plnoletosť na vrchole studenej vojny, a to sa odráža na jeho svetonázore. Silne verí v „americkú výnimočnosť“ a na medzinárodné vzťahy sa pozerá čierno-bielo – konkrétne ako na boj medzi demokraciami a autokraciami – kde sú USA vždy silou dobra. Verí aj v teóriu politiky „veľkého muža“, ktorá predpokladá, že štátnici ako on môžu zmeniť priebeh udalostí budovaním osobných vzťahov a čírou silou vôle.
Naopak, 59-ročná Harrisová vyrastala vo svete po studenej vojne, kde bolo najväčšou výzvou pre americkú hegemóniu zlyhanie presadzovania svojich ideálov doma aj v zahraničí. Ako prokurátorka mala sklony súdiť krajiny podľa ich dodržiavania zásad právneho štátu a medzinárodných noriem, nie podľa ich politického systému alebo vodcov. Uvedomujúc si nevyhnutnosť angažovanosti USA v nedemokratických krajinách a uznávajúc vlastné demokratické nedostatky USA, považuje Bidenov rámec „demokracie verzus autokracie“ za obmedzený, pokrytecký a nerealistický.
Hoci Harrisová súhlasí s Bidenom, že USA sú vo všeobecnosti silou dobra, je opatrná voči nezamýšľaným následkom a uprednostňuje multilaterálne prístupy pred jednostrannými intervenciami. Je tiež presvedčená, že ísť príkladom je pre USA najefektívnejší spôsob, ako uplatniť moc v spornejšom a multipolárnejšom svete. V ňom sú USA stále globálnym hegemónom, ale chýba im schopnosť, vôľa a legitimita diktovať výsledky tak, ako kedysi.
Tieto protichodné svetonázory sa v jednotlivých oblastiach politiky prejavujú odlišne. V Číne je kontinuita na dennom poriadku. Americký poradca pre národnú bezpečnosť Jake Sullivan o tom výslovne uistil čínskeho prezidenta Si Ťin-pchinga na zriedkavom stretnutí koncom minulého mesiaca. Biden a Harrisová sú plne zajedno v spájaní sa s Čínou všade tam, kde je možná spolupráca. Súperia rázne, ale v úzkej koordinácii so spojencami v otázkach týkajúcich sa národnej bezpečnosti. Akékoľvek rozdiely v politike medzi nimi budú pravdepodobne len otázkou dôrazu alebo taktiky.
Ako viceprezidentka Harrisová vynaložila veľké úsilie na posilnenie indicko-pacifických vzťahov USA. Štyrikrát cestovala do Ázie a pravidelne sa stretávala s filipínskym prezidentom Ferdinandom Marcosom mladším. Jej administratíva by uprednostňovala budovanie spojenectva pred jednostrannými opatreniami (ako sú clá, kontroly vývozu a sankcie), čím sa zintenzívni „otočka na Áziu“ nad rámec Bidenovho prístupu.
Ukrajina a Gaza
Rusko-ukrajinská vojna je iný príbeh. Harrisová a Biden sa zhodujú v podpore Ukrajiny, ale ich motivácia sa líši. Zatiaľ čo Harrisová vidí konflikt v právnom zmysle, pričom zdôrazňuje ruské porušovanie ukrajinskej suverenity, Biden sa naň pozerá morálnou optikou a rámcuje ho ako boj medzi demokraciou a autokraciou. Tento podstatný rozdiel v perspektíve by mohol viesť k rozdielom v politike za meniacich sa okolností.
Aj keď by Harrisová prijala bilaterálnu dohodu o prímerí, menej pravdepodobne ako Biden – ktorého osobný vzťah s ukrajinským prezidentom Volodymyrom Zelenským je prinajlepšom vlažný – by tlačila na Ukrajinu do nechcených rokovaní. Najmä keď ukrajinské územie zostáva pod nelegálnou okupáciou.
Izraelsko-palestínska otázka predstavuje najvýznamnejšiu zahraničnopolitickú priepasť medzi Bidenom a jeho viceprezidentkou. Harrisová je citlivejšia na často spomínané izraelské porušovanie medzinárodného práva (spáchané so spoluúčasťou USA) v Gaze a na Západnom brehu. Vo všeobecnosti tiež podporuje palestínsku štátnosť ako Biden, ktorý nominálne uprednostňuje riešenie dvoch štátov, ale bol až príliš úctivý voči izraelskému krajne pravicovému premiérovi Benjaminovi Netanjahuovi.
Harrisová bude naďalej uznávať Izrael ako najdôležitejšieho regionálneho bezpečnostného partnera USA a zabezpečovať jeho schopnosť brániť sa. Bude však vyvíjať väčší tlak na jeho vládu, aby dodržiavala zásady právneho štátu. Tento odlišný prístup k „špeciálnemu vzťahu“ by predstavoval rozdiel v porovnaní s minulými vládam. Viac by však zosúladil politiku USA s politikou väčšiny ich spojencov.
Ako sa blížia voľby, Harrisovej potenciál formovať globálne záležitosti na ďalšie štyri alebo osem rokov sa dostáva do ostrejšieho záujmu. Hoci sa často spája s Bidenom, jej jedinečný svetonázor sľubuje osobitnú formu vedenia na medzinárodnej scéne.
© Project Syndicate 1995–2024 www.project-syndicate.org
Denník Pravda nadviazal spoluprácu s renomovanou organizáciou Project Syndicate, ktorá pôsobí vo viac než 150 štátoch sveta. PS publikuje analýzy, názory a komentáre svetoznámych akademikov, ekonómov, filozofov, politológov, štátnikov, vedcov, manažérov či laureátov Nobelovej ceny, čím vytvára unikátnu a vysoko rešpektovanú medzinárodnú sieť. Od júla si časť z nich budete môcť prečítať jeden- až dvakrát týždenne aj na stránkach Pravdy. Aj touto formou prispievame k skvalitneniu obsahu nášho denníka.
Názory externých prispievateľov nemusia vyjadrovať názor redakcie.