Znie to povedome a predsa by to málokto vedel nazvať tým správnym slovom: neoliberalizmus. Najrozšírenejšia ekonomická teória a jej filozofické zdôvodnenie. Ideológia, ktorá už nejaké polstoročie zabezpečuje bohatstvo bohatých a chudobu a uskromňovanie všetkých ostatných.
V rámci propagácie sebeckosti je za zrušenie vyšších daní pre bohatých ľudí a korporácie. Čo prakticky znamená, že s touto politikou v bohatých krajinách OECD za posledných 30 rokov poklesli zdroje štátu a znížila sa kúpna sila chudobnejších ľudí, zatiaľ čo vzrástol počet miliardárov (napríklad v USA ich bohatstvo vzrástlo dvanásťnásobne.)
Viaceré štúdie a štatistiky poukázali, že ekonomický rast neviedol k všeobecnej prosperite, ba že sa ekonomický rast spomaľoval. Nenásytnosť bohatých fyzických či právnických osôb neviedla k stekaniu bohatstva k chudobným, ako sa sľubovalo, ale k jeho pumpovaniu nahor – k bohatým. Chamtivosť teda ostala chamtivosťou a bola len samoúčelným ospravedlnením nesolidárnej, neproduktívnej ekonomiky.
Lži neoliberalizmu
Inak to nie ani pri propagácii ekonomickej konkurencie. Hoci teória chváli konkurenčné podnikanie, v skutočnosti posilňuje rentierov a tých, čo žijú z už existujúcich aktív. Privatizáciou verejných služieb – opäť v mene údajne „pozitívnej“ sebeckosti – neoliberalizmus prispieva k zaručeným výnosom tých, ktorí parazitujú na skutočnom podnikaní.
Keď napríklad Mexiko sprivatizovalo mobilné a pevné linky v krajine, jeho obyvateľ Carlos Slim sa stal najbohatším človekom na planéte. Rovnako groteskné prípady poznáme z Indie alebo Ruska (napríklad Roman Abramovič), kde sa oportunisti v časoch krízy chopili kľúčových aktív krajiny a vytvorili nepredstaviteľne bohatú triedu oligarchov.
Za verejné služby ako sú voda, sanitácia, doprava, nemocnice, bývanie musí následne platiť jednotlivec alebo naň doplácať štát súkromníkovi, ktorý má takto zisk istý. V prípade, že sa dostane do problémov, musí ho štát (podobne ako veľké banky) z peňazí daňovníkov dokonca zachraňovať, aby sa vyhol kolapsu kľúčových sociálnych služieb a prípadným nepokojom. Investori sú tým pádom chránení pred rizikom, o čom môžu malí podnikatelia iba snívať.
Štát rezignoval na dostupné verejné služby. Namiesto toho, aby zabezpečoval potreby občanov prostredníctvom silnej sociálnej ochrany a fungujúcich služieb, stal sa ich nepriateľom.
Neoliberáli nám sľubujú, že ak budeme tvrdo pracovať, budeme si môcť dovoliť verejné služby, ktoré potrebujeme. Zatiaľ na ne údajne nemáme. Chyták je v tom, že s ich radami na ne ani nikdy mať nebudeme. Neoliberalizmus totiž nahradil prerozdeľovanie zdrojov neustálym dosahovaním ekonomického rastu, takže pre veľkú väčšinu ľudí štát pod jeho vedením lepšie fungovať nikdy nebude.
To dokladá aj výskum ekonomického antropológa Jasona Hickela, podľa ktorého majú aj niektoré krajiny s nižším HDP na hlavu vyššiu mieru dožitia a lepšie vzdelávacie systémy než USA. Štáty ako Južná Kórea, Portugalsko a Fínsko totiž výrazne investujú do verejných služieb, a v prospech všeobecného blaha. Štúdia PNAS európskych krajín zasa ukazuje, že na šťastie ľudí nevplýva ekonomický rast, ale štátne výdavky na verejné blaho. Všeobecná zdravotná starostlivosť, dotované kvalitné školstvo a solídna sociálna sieť prispievajú k celkovej pohode obyvateľstva.
Sila propagandy, ktorú nevnímame
Ako je teda možné, že napriek týmto protikladom je ideológia neoliberalizmu taká rozšírená? Ako píše George Monbiot, prirodzeným dôvodom je, že veľké firmy a ultrabohatí jednotlivci, ktorí z jeho politík (rovná daň, privatizácia verejných služieb, obmedzovanie odborov) profitujú, majú záujem na šírení jeho myšlienok. A podobne ako životné prostredie znečisťujúce korporácie majú veľký záujem na ukrývaní svojej činnosti. Preto skryto sponzorujú rôznych politikov, odborníkov či think tanky propagujúce princípy neoliberalizmu.
Presviedčajú ľudí, že každý jednotlivec si môže sám za seba, a nahovárajú im, aby spolu súťažili a namiesto organizovania sa spoľahli sa na sily trhu. Na trhu však vládnu peniaze, teda tí, ktorí majú najväčšiu ekonomickú moc, takže na ňom ostávajú ako ľahká korisť, ktorá sa sama nedokáže obhájiť alebo sa nemá na koho obrátiť v prípade zdravotných či ekonomických problémov.
Štát v neoliberalizme nielenže rezignoval na dostupné verejné služby, ale aj zákony chrániace slabších či práva všetkých občanov. Sústredil sa tak len na najhoršie podoby moci, ktoré mu ostali: donútenie a útlak. Namiesto toho, aby zabezpečoval potreby občanov prostredníctvom silnej sociálnej ochrany a fungujúcich služieb, stal sa ich nepriateľom.
Nie je ťažké uhádnuť, prečo občania takýto štát nielenže neobhajujú, ale ani nepotrebujú. Nebolo to tak vždy a všade. A hoci by sa mohlo zdať, že štát už nie je potrebný, neoliberáli ho v skutočnosti nemôžu úplne zrušiť. Ako dodáva Monbiot, štát totiž zabezpečuje moc oligarchov nad lacnou pracovnou silou, na ktorej ich bohatstvo stojí. Bez neho by oň prišli.
Názory externých prispievateľov nemusia vyjadrovať názor redakcie.