Z tejto skúsenosti vyplývajú dve veci. Po prvé, konšpirácie sú všetkými zložkami aktuálneho režimu považované za vplyvné. Po druhé, je zvrchovaný čas, aby konšpirátori otvorene a pred celým svetom predstavili svoje názory a ciele. Aby proti rečiam o strašidle konšpirácií postavili manifest svojej strany alebo hnutia.
Hľadanie konšpirátorov
Takto nejako by sa mohol začínať manifest súčasného konšpiračného hnutia, ak by sa inšpiroval klasikmi 19. storočia. Tí reálne ovplyvnili svetovú históriu. Podarilo sa im to aj preto, lebo hnutie a strany, pre ktoré manifest dvaja klasici vytvorili, existovali. Chceli presadiť svoje politické záujmy. V prípade súčasného takmer všeobecného boja proti konšpiráciám sa vynára otázka, či sa bojuje proti nejakému reálnemu politickému hnutiu, proti reálnemu nepriateľovi spoločnosti, či existujúcej moci. Alebo či nejde skôr o boj proti historicky univerzálnej nedokonalosti človeka – proti jeho nedokonalému poznaniu sveta.
Po presadení kresťanstva ako štátneho náboženstva sa začal boj proti pohanstvu. V stredoveku cirkev ako strážkyňa pravého učenia prenasledovala heretikov a organizovala honbu na čarodejnice. Neskôr vládnuci nacisti a fašisti v každom, kto mal iné predstavy o svete, videli komunistu. A, naopak, komunisti po získaní moci organizovali pohon proti ideologickým úchylkám, revizionistom, rezíduám pravicového myslenia či nepriateľom socializmu. Prípadne ateisti (niektorí s prívlastkom vedeckí) organizovali kampane proti veriacim ako proti tmárom a ľuďom minulosti, ktorí šíria povery, predsudky a ohlupujú deti rozprávkami.
Dnes sa podobným verejne pranierovaným nepriateľom stali „konšpirátori“ či „šíritelia hoaxov“. Tak ako každý z uvedených režimov mal vždy aj reálnych nepriateľov a naozaj existovali ľudia, ktorí úmyselne šírili bludy a nezmysly, tak väčšina ľudí, ktorí sa ocitli pod tlakom ideologickej kontroly či prenasledovania, boli bežní ľudia, ktorí si dostatočne alebo v pravý čas neosvojili oficiálny výklad pravdy. Slovo „konšpirátor“ sa dnes stáva palicou na každého, kto pochybuje o oficiálne prezentovanej pravde, prípadne používa slovné spojenia alebo len slová identické s tými, ktoré sú vedené na rôznych zoznamoch konšpiračných výrokov.
Veda ako súčasť boja
Slovenskí akademici sa nevyhli aktívnemu zapojeniu sa do svätého boja. Množstvo pracovísk a asi aj stovky vedcov riešia granty a vedecké úlohy, ktorými sa údajne snažia pomôcť spoločnosti. Niekedy priznávajú, že pomáhajú štátu ukázať prstom na pomýlených či dokonca na presvedčených šíriteľov konšpirácií. Ukazovanie na nepriateľov pravdy má pomôcť zorientovať sa pomýleným, neistým či nedostatočne presvedčeným. Neochotným pochopiť, čo je pravda a čo lož.
Slovenskí akademici sa nevyhli aktívnemu zapojeniu sa do svätého boja. Ukazovanie na nepriateľov pravdy má pomôcť neochotným pochopiť, čo je pravda a čo lož.
Na spoločných konferenciách sa uisťujú o zmysluplnosti svojho výskumu, vzájomne si vymieňajú informácie, kde sú hlavné úkryty konšpirátorov, vymieňajú si zoznam alternatívnych médií a výrokov, ktoré sú zaručene konšpiračné. Vytvárajú mapy prepojení konšpirátorov a zdôvodňujú, prečo sú niektoré výroky nepravdivé – a teda tým hľadaným heslom konšpirátorov.
Vymieňajú si skúsenosti, ako spoznať konšpiračný výrok, aké slová sú nebezpečné a ktoré metafory a jazykové zvraty sú tajnými konšpirátorskými kódmi. Bohaté finančné zdroje určené na tento druh výskumu dávajú najmä mladším výskumníkom perspektívu budovania si kariéry. Čím viac takýchto akademikov, tým väčší vplyv v akademickom svete získavajú. Budujú si solidaritu s tematicky blízkymi akademikmi, spoločne pracujú na zdôvodňovaní užitočnosti svojho výskumu pre blaho a bezpečnosť spoločnosti.
Zakrývať ukazovaním
Čo na tom, že v návale pocitu dôležitosti a aktuálnosti témy mnohí výskumníci konšpirácií zabúdajú na základné princípy vedeckého bádania. Tými je najmä nutnosť pochybovať o dokonalej poznateľnosti sveta, nutnosť pripustiť vlastnú omylnosť, nutnosť nepovažovať tých, ktorých skúmame, za svojich nepriateľov. Spoločný boj, zápal za „skutočnú pravdu“ otupuje schopnosť kritického myslenia, v mene ktorého svoj boj vedú. Oslabuje schopnosť sebareflexie, teda schopnosti uvažovať o ideologickej zaujatosti samotných výskumníkov. No najmä oslabuje schopnosť vidieť konšpirácie v tvrdeniach vlastných kolegov, novinárov hlavného prúdu alebo moci, na objednávku ktorej svoje výskumy robia.
Sústredenie sa na mocou už pomenovaných zloduchov pomáha odpútavať pozornosť od prehreškov a falošných tvrdení „našich ľudí“. Zneviditeľňuje stotožňovanie vlastného presvedčenia a optiky vo výskume s presvedčením konkrétnych záujmových skupín, prípadne aj mocenských záujmov. Mnohí z takýchto výskumníkov strácajú schopnosť vidieť, že sú súčasťou mocenského zápasu, kde sa ocitajú na jednej strane barikády v boji o politickú a ekonomickú moc. Poznanie je totiž moc a narábanie s poznaním je súčasťou mocenských zápasov.
Preto sa môže stať, čo už bolo veľakrát súčasťou verejných polemík: Že bude napr. vedený boj proti Jurajovi Jánošíkovi ako ľudovému hrdinovi. Veď dôsledným a horlivým bádaním možno dokázať, že nie je pravda, že „bohatým bral a chudobným rozdával“. Akákoľvek metafora, argumentačná skratka, klišé alebo ľudový mýtus sa môže ocitnúť pred sudcami pravdivosti svojho obsahu. Pred tribunálmi zapálených akademikov bude môcť byť postavený bežný jazyk, ktorý sa neriadi princípmi vedeckého zdôvodňovania. Vo svojej podstate aj veda, ktorá je postavená na hypotetickom uvažovaní, sa môže dostať na pranier lovcov hoaxov.
No na druhej strane môže byť dôsledok aj iný. Ak už v oficiálnej mediálnej kampani boja proti hoaxom vystupuje katolícky kňaz a odvolávaním sa na biblické príbehy chce varovať pred negatívnymi dôsledkami hoaxov pre pravdu, potom aj vyhlásenie novinára, politika či vedca oficiálnej scény bude dostatočným dôkazom na rozlíšenie toho, čo je a čo nie je pravda. A to aj pravda vedecká.
Španielsky maliar a grafik Francisco de Goya na prelome 18. a 19. storočia konštatoval, že keď rozum spí, rodia sa príšery. Ak sa však v sfére, kde má vládnuť rozum a rozumová argumentácia, rozum stratí, z výsledkov práce ľudí nie vždy vznikne umenie.
Názory externých prispievateľov nemusia vyjadrovať názor redakcie.