Ale to najmä preto, že sme správami o týchto lídroch bombardovaní. Ak rozšírime pohľad na to, čo západné mainstreamové médiá zväčša ignorujú, vyniknú vodcovia občianskej vojny v Sudáne. Prejavujú šokujúcu krutosť a ľahostajnosť voči vlastným ľuďom (alebo tým, ktorí žijú v ovládaných regiónoch), a to aj tak, že systematicky brzdia tok humanitárnej pomoci a privlastňujú si ju.
Prehliadaný Sudán
Situácia v Sudáne odhaľuje globálnu ekonomickú logiku, ktorú v iných prípadoch nevidíme hneď. V roku 2019 demonštrácie zvrhli dlhoročného diktátora Umara al-Bašíra, ktorého vláda po odtrhnutí Južného Sudánu (prevažne kresťanskej krajiny, ktorá sa teraz zmieta vo vlastnej občianskej vojne) zachovala aspoň zdanie mieru a stability.
Po krátkom momente prechodnej vlády a obnovených nádejí na demokratizáciu vypukla brutálna vojna medzi dvoma moslimskými bojovníkmi: generálom Abdelom Fattahom al-Burhanom, vodcom sudánskych ozbrojených síl (SAF), ktorý je stále nominálne hlavou štátu, a Mohamedom Hamdan Dagalom (nazývanom aj Hemedti, čo znamená „malý Mohamed“), veliteľom Síl rýchlej podpory (RSF) a jedným z najbohatších mužov v krajine.
Mnohé z minerálov končia v našich notebookoch, mobilných telefónoch a iných high-tech produktoch. Problémom nie sú „divoké“ zvyky miestneho obyvateľstva; sú to zahraničné spoločnosti a bohatí spotrebitelia. Odstráňte ich z rovnice a celý konštrukt o etnickom boji sa rozpadne.
RSF stoja za niektorými z najhorších zverstiev súčasného konfliktu. Mali na svedomí aj masaker v Chartúme 3. júna 2019, v ktorom bolo zabitých viac ako 120 demonštrantov, stovky ďalších zranených, tisíce žien znásilnených a mnoho domov vydrancovaných. Dagalove sily spustili 15. apríla 2023 nový cyklus násilia útokom na základne SAF po celej krajine vrátane hlavného mesta Chartúm.
Hoci obe strany vyjadrujú záväzok k demokracii, nikto to neberie vážne. V skutočnosti hovoria: „Najprv musíme vyhrať vojnu; potom uvidíme." To je pochopiteľné stanovisko. Pre všetkých zainteresovaných môže byť benevolentná diktatúra, ako je režim Paula Kagameho v Rwande, tým najlepším, v čo možno reálne dúfať.
Prekliatie bohatstvom
Ďalšou komplikáciou je úloha vonkajších síl. Napríklad ruská Vagnerova skupina, Líbyjská národná armáda (pod velením Chalífu Haftara) a Spojené arabské emiráty údajne poskytli RSF vojenské zásoby, vrtuľníky a zbrane v takom rozsahu, že sú lepšie vyzbrojené ako SAF, ktoré hľadajú svojich vlastných podporovateľov, v neposlednom rade Čínu.
RSF však majú ešte jednu výhodu: Dagalo kontroluje región s bohatými zásobami zlata. To mu umožňuje nakupovať všetky potrebné zbrane. Opakuje sa tak smutná pravda, ktorej čelia mnohé rozvojové krajiny: prírodné zdroje sú viac zdrojom násilia a chudoby, ako by boli podporou mieru a prosperity.
Typickým príkladom je Demokratická republika Kongo, pre ktorú sú zásoby diamantov a zlata prekliatím. Keby ich nemala, bola by chudobná, ale možno by bol život lepší. Krajina je tiež ukážkový príklad toho, ako rozvinutý Západ prispieva k okolnostiam masovej migrácie. Za fasádou rétoriky o „primitívnych“ etnických vášňach, ktoré explodujú v africkom „srdci temnoty“, možno rozoznať nezameniteľné kontúry globálneho kapitalizmu.
Po páde Mobutu Sese Seka v roku 1997 prestala Demokratická republika Kongo existovať ako fungujúci štát. Východný región zahŕňa množstvo území, ktorým vládnu miestni bojovníci. Ich armády podporujú gangy, drogujú deti a udržiavajú obchodné vzťahy so zahraničnými korporáciami, ktoré využívajú nerastné zásoby regiónu.
Toto usporiadanie slúži obom stranám: korporácie majú právo na ťažbu a nemusia platiť dane štátu, bojovníci dostávajú peniaze na nákup zbraní. Mnohé z minerálov končia v našich notebookoch, mobilných telefónoch a iných high-tech produktoch. Problémom nie sú „divoké“ zvyky miestneho obyvateľstva; sú to zahraničné spoločnosti a bohatí spotrebitelia. Odstráňte ich z rovnice a celý konštrukt o etnickom boji sa rozpadne.
Kongo nie je výnimkou
Dokazuje to faktické rozčlenenie – alebo skôr „kongoizácia“ – Líbye po intervencii NATO a páde Muammara al-Kaddáfího v roku 2011. Odvtedy veľkú časť Líbye ovládajú miestne ozbrojené gangy, ktoré predávajú ropu priamo zahraničným zákazníkom. To nám pripomína húževnatosť kapitalizmu pri zabezpečovaní stálych dodávok lacných surovín, čo je dôvod, prečo je toľko štátov s bohatými zdrojmi odsúdených na ťažkú situáciu.
Tragickým výsledkom je skutočnosť, že žiadna strana v prebiehajúcich konfliktoch nie je nevinná ani spravodlivá. V Sudáne nie sú problémom len RSF; obe strany hrajú rovnako brutálnu hru. Situáciu nemožno zredukovať na „zaostalých“ ľudí, ktorí nie sú pripravení na demokraciu, pretože v skutočnosti ide o pokračujúcu ekonomickú kolonizáciu Afriky – nielen zo strany Západu, ale aj Číny, Ruska a bohatých arabských krajín. Nemali by sme sa čudovať, že strednú Afriku čoraz väčšmi ovládajú ruskí žoldnieri a moslimskí fundamentalisti.
Bývalý minister financií Yanis Varoufakis výrečne napísal o prechode kapitalizmu k „technofeudalizmu“, čo dokazujú faktické monopoly veľkých technologických spoločností na trhy. V krajinách ako Sudán a Demokratická republika Kongo sme však o niečo bližšie k feudalizmu stredoveku. Pravdivé sú oba opisy: čoraz častejšie žijeme v kombinácii high-tech a analógového feudalizmu. To je dôvod, prečo je Hemedti – dokonca viac ako Elon Musk – skutočným avatarom našej éry.
© Project Syndicate 1995–2024
www.project-syndicate.org
Denník Pravda nadviazal spoluprácu s renomovanou organizáciou Project Syndicate, ktorá pôsobí vo viac než 150 štátoch sveta. PS publikuje analýzy, názory a komentáre svetoznámych akademikov, ekonómov, filozofov, politológov, štátnikov, vedcov, manažérov či laureátov Nobelovej ceny, čím vytvára unikátnu a vysoko rešpektovanú medzinárodnú sieť. Od júla si časť z nich budete môcť prečítať jeden- až dvakrát týždenne aj na stránkach Pravdy. Aj touto formou prispievame k skvalitneniu obsahu nášho denníka.