Väčšina kúzelníckych trikov kombinuje dve stratégie: jednu na dosiahnutie požadovaného účinku, druhú na odvrátenie pozornosti publika od toho, čo sa skutočne deje. Rusko robí to isté s nedávnymi vyhláseniami, ktoré sú jasne formulované tak, aby zvýšili regionálne napätie okolo Ukrajiny. Po prvé, ruská vláda schválila zoznam 47 cudzích štátov a území, ktorých neoliberálne postoje údajne ohrozujú ľudí s „tradičnými ruskými duchovnými a morálnymi hodnotami“. Tí sú na zozname oficiálne označení ako „nepriateľské štáty“. Preč je akékoľvek predstieranie podpory „multipolárneho“ sveta. Ak nemáš ruské hodnoty, si nepriateľ.
Nová jadrová doktrína
Medzi tými, ktorí očividne vyznávajú ruské hodnoty, sú Severná Kórea, Afganistan a Irán. Spoločným prvkom všetkých týchto režimov je, že európske osvietenstvo považujú za absolútne zlo. Konflikt sa tak povyšuje na metafyzicko-náboženskú úroveň. Kedykoľvek náboženstvo vstúpi priamo do politiky, hrozba smrteľného násilia nikdy nezostáva pozadu. Za všetkými rečami o novom multipolárnom svete sa skrýva eschatologická vízia totálnej vojny medzi dvoma súpermi až do vyhladenia.
Pochopenie Putinovho triku je v blízkej budúcnosti dôležité, pretože jeho kombinácia propagandistických stratégií prakticky znemožňuje racionálne mierové rokovania.
Preto Putin krátko po zverejnení svojho „zoznamu nepriateľov“ vyhlásil novú jadrovú doktrínu. Tá rozširuje „kategóriu štátov a vojenských aliancií, v súvislosti s ktorými sa vykonáva jadrové odstrašovanie“. V ostrom varovaní Západu oznámil, že akýkoľvek útok na Rusko zo strany nejadrového štátu, ktorý je podporovaný štátom s jadrovými zbraňami, bude považovaný za „spoločný útok“. Kremeľ si navyše vyhradzuje právo použiť jadrové zbrane v reakcii na útok na Bielorusko, ktoré je súčasťou jeho „únie “. Inými slovami, každý prípad, keď nepriateľ „vytvára kritické nebezpečenstvo pre našu suverenitu“, je potenciálnym casus belli pre jadrový konflikt.
Takéto vyhlásenia v nás môžu len vyvolávať nostalgiu za starými dobrými časmi studenej vojny. Vtedy sa obe strany rozumne vyhýbali priamym jadrovým hrozbám a vyhlásili, že jadrové zbrane použijú iba v reakcii na jadrový útok druhej strany. V podmienkach „vzájomne zaisteného zničenia“ sa nikto neodvážil nastoliť možnosť prvého jadrového úderu. Ale teraz Rusko nielen presadzuje svoje právo na prvý úder; dokonca rozširuje podmienky na jeho odôvodnenie.
Kde je červená čiara?
Samozrejme, skutočný ruský prvý úder zostáva nepravdepodobný. Ale vo vojenských záležitostiach slová nikdy nie sú len slová. Pre jednu stranu je príliš ľahké uviaznuť vo vlastnej rétorike. Po tom, čo v Libanone vybuchli tisíce pagerov, iránsky delegát pri OSN povedal, že Izrael opäť „prekročil červenú čiaru“. Ale v čase, keď sa „červené čiary“ pravidelne prekračujú, môžu takéto vyhlásenia situáciu len zhoršiť. Koniec koncov, niekde musia byť skutočné červené čiary, ale nemusia byť dobre pochopené, čo znamená, že nebudeme vedieť, kde ležia, kým ich neprekročíme.
Zjavná odpoveď Putinovi je, že je to on, kto prekročil červenú čiaru vydaním jadrových hrozieb. Rovnako ako komentátori, ktorí pokračujúcu rusko-ukrajinskú vojnu považujú za zástupnú vojnu medzi Ruskom a NATO, by nás chcel presvedčiť, že Rusko bolo napadnuté ako prvé. Môže to byť pravda? Izrael by povedal, že v Gaze, na Západnom brehu Jordánu, v Libanone koná len v sebaobrane. Ale veľa závisí od toho, ako sa tu definuje „ja“. Ak obsadím územie, ktoré nie je moje a potom ho za svoje vyhlásim (napríklad Západný breh Jordánu alebo časti Ukrajiny) a ak sa mi ľudia, ktorí tam žijú, postavia na odpor, konám v sebaobrane, keď ich rozdrvím?
To nás privádza späť ku kúzelníckym stratégiám ruskej štátnej propagandy. Obviňovaním odporcov z toho, čo už sám robí, chce Putin odvrátiť pozornosť od toho, že ukradol pôdu a vyhlásil ju za svoju. Ak pripustíme, že Krym, Donbas a akákoľvek iná oblasť s „tradičnými ruskými“ hodnotami (možno pobaltské krajiny alebo Moldavsko?) je ohrozená, alebo že ukrajinský národ je nejaký vymyslený moderný konštrukt, prepadli sme Putinovmu triku.
Pochopenie Putinovho triku je v blízkej budúcnosti dôležité, pretože jeho kombinácia propagandistických stratégií prakticky znemožňuje racionálne mierové rokovania. Aký pokrok možno dosiahnuť, keď boli podmienky rokovaní od začiatku sfalšované? Luka Lisjak Gabrijelčič zo Stredoeurópskej univerzity, ktorý sa zamýšľa nad ustavičnými výzvami na mier na Ukrajine, správne varuje, že „mier je príliš vzácny na to, aby sme ho nechali na mierotvorcov“.
Pridajme tretiu Putinovu stratégiu klamstva – predstavenie brutálnej dobyvačnej vojny ako obranu duchovných hodnôt – a jeho eskamotérstvo pôsobí takmer neprekonateľne. Všetka naša nádej teraz spočíva v tom „takmer“.
© Project Syndicate 1995–2024
www.project-syndicate.org
Denník Pravda nadviazal spoluprácu s renomovanou organizáciou Project Syndicate, ktorá pôsobí vo viac než 150 štátoch sveta. PS publikuje analýzy, názory a komentáre svetoznámych akademikov, ekonómov, filozofov, politológov, štátnikov, vedcov, manažérov či laureátov Nobelovej ceny, čím vytvára unikátnu a vysoko rešpektovanú medzinárodnú sieť. Od júla si časť z nich budete môcť prečítať jeden- až dvakrát týždenne aj na stránkach Pravdy. Aj touto formou prispievame k skvalitneniu obsahu nášho denníka.