Technologické revolúcie však už v minulosti neraz prinajmenšom prispeli k vzniku predpokladov na politické revolúcie. Natoľko totiž zmenili sociálno-ekonomické vzťahy, že politické vzťahy a inštitúcie, rovnako ako právne inštitúty, prestali byť funkčné. Ak ide o takúto revolúciu, jej výbušný potenciál znásobuje i skutočnosť, že sa odohráva súčasne s bezprecedentným rozvratom planetárneho systému, ktorý mení environmentálne predpoklady existencie organizovanej ľudskej spoločnosti.
Prestížny časopis The Bulletin of Atomic Scientists, ktorý každý rok vyhlasuje, ako ďaleko má ľudstvo k sebazničeniu technológiami, ktoré samo vyvinulo (Doomsday Clock Statement), označil v januári 2024 umelú inteligenciu za „paradigmatickú rozvratnú technológiu“, pretože má „veľký potenciál zväčšovať dezinformácie a korumpovať informačné prostredie, od ktorého závisí demokracia. Dezinformačné snahy podporované AI by mohli byť faktorom, ktorý svetu bráni efektívne sa vyrovnať s jadrovými rizikami, pandémiami a klimatickými zmenami“.
V službách zabíjania
Používanie týchto technológií v oblasti politického marketingu alebo v masívnych dezinformačných kampaniach zameraných proti obnoviteľným zdrojom energie ukazuje, že nejde o hypotetické hrozby. Ďalšie riziká však podľa správy plynú z toho, že sa zintenzívňuje vojenské využitie AI. Masívne sa využíva vo vojenskom spravodajstve (špionáži), sledovaní, prieskume, simulácii a výcviku. Využívajú ju aj takzvané autonómne zbrane, ktoré identifikujú a ničia ciele bez ľudského zásahu. Prípadné použitie AI na kontrolu a riadenia jadrových zbraní, o ktorom uvažujú niektoré nukleárne veľmoci, by podľa správy „mohlo predstavovať priamu existenčnú hrozbu pre ľudstvo.“
Osobitným problémom je nárast spotreby energie čoraz väčších serverovní a dátových úložísk. Technologické korporácie sú nútené stavať či kupovať vlastné elektrárne.
Prebiehajúce konflikty už preukázali, že AI znásobuje už i tak bezprecedentný deštrukčný potenciál vojenskopriemyselného komplexu. Efektivita zabíjania, no i s každou vojnou spojeného ničenia životného prostredia, dosiahla nevídanú úroveň. Aj bez použitia jadrových či biologických zbraní.
K environmentálnej devastácii planetárneho systému však významne prispieva už len samotný prudký rozvoj fyzickej infraštruktúry AI. Ani tá totiž nemôže fungovať bez hardvéru, ktorý je navyše nutné neustále obmieňať. To znamená jednak nárast spotreby vzácnych prvkov potrebných na výrobu hardvéru, jednak nárast objemu elektronického odpadu, ktorého recyklácia je prinajmenšom veľmi problematická. Ťažba a spracovanie vzácnych prvkov, ale aj elektronický odpad, sú zdrojom znečistenia pôdy, podzemnej i povrchovej vody, a to aj toxickými či karcinogénnymi zlúčeninami.
Príspevok k ohrievaniu planéty
Osobitným problémom je nárast spotreby energie čoraz väčších serverovní a dátových úložísk. Technologické korporácie sú dokonca nútené stavať či kupovať vlastné elektrárne. Len nedávno jedna z nich ohlásila kúpu jadrovej elektrárne, aby pokryla obrovský nárast svojej spotreby energie spojený s boomom používania nástrojov AI. Vývoj a „učenie“ AI teda významne prispieva k celosvetovému nárastu spotreby elektrickej energie, ktorá zatiaľ v nemalej miere pochádza z tepelných elektrární spaľujúcich fosílne palivá, zväčša uhlie. Celosvetový nárast spotreby energie je preto čoraz vyšší ako prírastok inštalovaného výkonu obnoviteľných zdrojov.
Mnohí odborníci preto konštatujú, že transformácia smerom k bezuhlíkovej energetike sa vlastne ani nezačala. Gigantické dátové centrá na svoju prevádzku zároveň potrebujú aj obrovské množstvo vody, ktorá koluje v systémoch chladenia. Teplo produkované vývojom a prevádzkou AI sa však nestratí – systémami chladenia je odvádzané do riek, oceánov alebo atmosféry. Revolúcia umelej inteligencie tak v čoraz väčšej miere prispieva k priamemu fyzickému ohrievaniu oceánov a atmosféry, čím sa podieľa na globálnom otepľovaní. Skleníkový efekt, ktorý spoluvytvára spotrebou energie z fosílnych palív, spôsobuje, že sa teplo hromadí v planetárnom systéme.
Ešte pred pár rokmi sa však do AI vkladali veľké nádeje – mala zrýchliť a zefektívniť výskum a zároveň zracionalizovať spotrebu energie a surovín, teda prinajmenšom prispieť k zvládnutiu globálnej klimatickej krízy. Teraz technologické korporácie priznávajú, že nie sú schopné naplniť svoje klimatické ciele – znížiť svoju uhlíkovú stopu.
Nemecko-americký filozof, jeden zo zakladateľov environmentálnej filozofie Hans Jonas pritom už v 70. rokoch minulého storočia upozorňoval, že vzhľadom na dlhodobé, často nepredvídateľné dôsledky nových technológií na zachovanie podmienok vhodných pre skutočne ľudský život na Zemi, je pri posudzovaní vhodnosti ich masového používania potrebné venovať väčšiu pozornosť proroctvu skazy než proroctvu úspechu. Inak sa bude opakovať situácia, v ktorej nová technológia síce vyrieši niektoré spoločenské problémy, ale zároveň vytvorí množstvo nových.
Aj v prípade technológií umelej inteligencie sa však dala prednosť prísľubom rýchlych riešení a s nimi spojených ziskov pred uvážlivým posudzovaním rizík a vedľajších efektov. Tie teraz prerastajú cez hlavu už aj technologickým korporáciám.
Názory externých prispievateľov nemusia vyjadrovať názor redakcie.