Čo sa stalo? Vysvetlenie je jednoduché: Počas „Trente Glorieuses“ (30 rokov do roku 1975) západoeurópske krajiny uprednostňovali model rastu založený na imitácii a akumulácii. Štáty presadzovali politiku ekonomického dobiehania. Celý proces uľahčoval neobmedzený prístup k fosílnym palivám (až do prvého ropného šoku v rokoch 1973 – 1974), Marshallov plán USA (ktorý pomohol Západoeurópanom rekonštituovať ich kapitál) a vzdelávacie systémy podporujúce absorpciu nových technológií z USA.
Lenže raz príde čas, keď sa rastový potenciál imitácie a akumulácie vyčerpá. Keď sa ekonomiky priblížia k technologickej hranici, stanú sa inovácie nevyhnutne hlavným motorom rastu. To sa stalo v USA, kde sa revolúcia informačných technológií a teraz aj revolúcia umelej inteligencie veľkolepo rozvinula. V Európe však politické a ekonomické elity nedokázali prijať také opatrenia, ktoré by viedli k podpore prevratných inovácií.
V čom robí EÚ chybu
V dôsledku toho sú investície súkromného sektora v Európe do výskumu a vývoja len polovičné v porovnaní s USA. Je to spôsobené najmä „kompozičným“ efektom. Európsky výskum a vývoj sa sústreďujú do tzv. mid-tech (stredne náročného) sektora, ktorý pohlcuje viac ako 50 % súkromného výskumu a vývoja, pričom automobilový priemysel predstavuje zhruba jednu tretinu – aj keď generuje len málo prelomových inovácií. Naopak, 85 % súkromného výskumu a vývoja v USA je v oblastiach, ktoré sú náročnejšie na výskum a vývoj a majú vyššiu návratnosť, ako sú biotechnológie, softvér, hardvér a umelá inteligencia. Súkromný výskum a vývoj v Európe tiež trpia fragmentáciou. V 27 členských štátoch EÚ existuje 27 rôznych pracovných zákonov, pravidiel pri obstarávaní (veľmi málo verejného obstarávania je centralizovaného na úrovni EÚ na rozdiel od federálneho obstarávania v USA), regulácií v oblasti cenných papierov, elektriny a farmácie atď.
Americký model deleguje rozhodovanie na špičkových vedcov, nepredstiera, že vie, ktoré technológie budú fungovať, a neponúka nikomu žiadnu výhodu.
Európske startupy navyše trpia absenciou skutočnej únie kapitálového trhu. Európa nemá nič porovnateľné s Nasdaq; chýba hustá sieť amerických investorov rizikového kapitálu na financovanie nových inovatívnych projektov; a až na niekoľko národných výnimiek (Švédsko, Dánsko a Holandsko) sú inštitucionálni investori (penzijné fondy a podielové fondy) menej ochotní podstupovať riziká spojené s radikálnymi inováciami. Úspory európskych domácností sú síce objemné, ale väčšinou smerujú do nízkorizikových projektov alebo do verejných cenných papierov.
Podpora inovácií zo strany verejného sektora v EÚ je tiež veľmi neuspokojivá. V USA sa verejné financovanie výskumu a vývoja sústreďuje na federálnej úrovni, zatiaľ čo verejné financovanie v EÚ prebieha väčšinou na úrovni členských štátov. Ako je dobre známe, EÚ je regulačný gigant, ale rozpočtový trpaslík (s celkovým rozpočtom približne 1 % HDP celého bloku). Vzhľadom na rozsah dnešných výziev, ktoré si vyžadujú zelenú a digitálnu transformáciu ekonomiky, je to obrovský hendikep.
Poučenie z USA
Navyše, pokiaľ ide o verejné inštitúcie, v EÚ neexistujú podobné inštitúcie, ako sú v USA agentúry pre pokročilý výskum. Delegovaním rozhodovania a riadenia projektov na špičkových vedcov pomohli tieto agentúry vláde USA neustále stimulovať prevratné inovácie v strategických sektoroch. Medzi slávne úspechy spojené s touto stratégiou patrí GPS, internet a vakcíny COVID-19 mRNA.
Vakcíny mRNA sú žiarivým príkladom „priemyselnej politiky, ktorá podporuje hospodársku súťaž“. Keď sa objavil COVID-19, Biomedicínsky úrad pre pokročilý výskum a vývoj (BARDA) sústredil svoje financovanie na tri technológie v dvoch projektoch (jeden americký, jeden európsky). Všetkých šesť nakoniec schválil americký Úrad pre kontrolu potravín a liečiv (FDA) a Európska lieková agentúra (EMA) v rekordnom čase. Je zaujímavé, že dvaja hlavní víťazi, americká firma Moderna a nemecká firma BioNTech, boli malé biotechnológie a iba jeden projekt pochádzal od globálneho lídra v oblasti vakcín pred pandémiou (partnerstvo Sanofi-GSK).
Tento príklad ponúka vzor pre úspešnú európsku priemyselnú politiku. Americký model deleguje vedecké rozhodovanie na špičkových vedcov, nepredstiera, že vie, ktoré technológie budú fungovať, a neponúka nikomu žiadnu výhodu. To by mohlo slúžiť ako sľubný „liek“ vážnych nedostatkov v európskom inovačnom ekosystéme, ktoré bývalý prezident Európskej centrálnej banky Mario Draghi zdôraznil vo svojej nedávnej správe o konkurencieschopnosti EÚ.
Draghi navrhuje masívne verejné a súkromné investície do základného výskumu a prevratných technológií, ako aj reformy riadenia EÚ zamerané na zefektívnenie rozhodovania, uvoľnenie regulačných obmedzení a poverenie vedcov a podnikateľov.
Európa naliehavo potrebuje vytvoriť podmienky na objavovanie sa nových sľubných inovácií. Bez akejkoľvek zmeny v ekonomickej doktríne – podľa ktorej regulácia vo veľkej miere prevláda nad investíciami – EÚ riskuje, že sa prepadne a už sa nepozviecha. Draghiho správa ukazuje cestu, ako sa dostať von z tejto špirály ekonomickej smrti. Najprv však musí byť prijatý jeho návrh o zmene spravovania celého procesu.
© Project Syndicate 1995–2024
www.project-syndicate.org
Denník Pravda nadviazal spoluprácu s renomovanou organizáciou Project Syndicate, ktorá pôsobí vo viac než 150 štátoch sveta. PS publikuje analýzy, názory a komentáre svetoznámych akademikov, ekonómov, filozofov, politológov, štátnikov, vedcov, manažérov či laureátov Nobelovej ceny, čím vytvára unikátnu a vysoko rešpektovanú medzinárodnú sieť. Od júla si časť z nich budete môcť prečítať jeden- až dvakrát týždenne aj na stránkach Pravdy. Aj touto formou prispievame k skvalitneniu obsahu nášho denníka.