Peniaze „navyše“ sa viac spotrebovali, než efektívne investovali, ekonomický rast stagnuje, kam sa pozrieme, vidíme zúfalstvo – od vlakov, cez stav mostov až po zdravotníctvo. V mnohých oblastiach ideme skôr dozadu, niekde až do temného stredoveku.
Komu sa to zdá prehnané, nech si prečíta o tom, ako vtedy davy išli lynčovať lekárov, ktorí sa snažili pomôcť počas morových epidémií. Aj na debatu o plochosti Zeme treba zájsť do čias pred Krištofom Kolumbom. Skrátka, štát zlyháva. Nevieme ho riadiť. Čo sa pokazilo?
Kráčame proti vzdelaniu
Hoci každá vláda hovorila o potrebe vzdelania, zvlášť v krajine, ako je tá naša, bez významných zásob prírodného bohatstva, nakoniec každá vláda sem pritiahla len nejakú tú montovňu. No ani po jednej tu neostala skutočne excelentná vzdelávacia inštitúcia. Kdeže znalostná ekonomika… Špičkových ľudí potrebuje i samotný štát na svoju správu. Vedel to už Napoleon. A rozbehol zakladanie výnimočných vzdelávacích inštitúcií, ktorých absolventi sa doteraz rozhodujúcou mierou podieľajú na riadení štátu. U nás sme sa vydali opačnou cestou.
Spomínam si na skupinu mladých ľudí s kvalitným vzdelaním zo zahraničia, ktorí sa pred rokmi vrátili domov s odhodlaním pomôcť štátu a vytvoriť komunitu elitných štátnych úradníkov a moderný štát. Navyše to bolo v dobe doznievajúcej neoliberálnej paradigmy a ich ľavicové presvedčenie mohlo padnúť na úrodnú pôdu. Teraz mi to pripadá ako sen. Ak predchádzajúce vlády Róberta Fica ešte vytvárali aký-taký priestor na takéto ambície, teraz je už všetko inak. Tón spoločenskej diskusie sa dokonca snažia udávať „politici“, ktorí sa verbálne i skutkami hlásia k vystúpeniu z EÚ.
Hoci každá vláda hovorila o potrebe vzdelania, zvlášť v krajine, ako je tá naša, bez významných zásob prírodného bohatstva, nakoniec každá vláda sem pritiahla len nejakú tú montovňu.
Na jednej strane má školstvo ministra, ktorého osobne považujem za najlepšieho člena kabinetu. Nezapája sa do podružných vojen, ktoré vedú beztak len tí, čo na iné nemajú, stará sa o svoj rezort, posúva veci dopredu. Ide skôr cestou kontinuity, pričom zachováva reformný ťah, darí sa mu získať nové prostriedky pre rezort. To všetko je v ostrom kontraste s tým, akú spúšť a rozvrat zanechávajú po sebe nominanti SNS. Vždy stŕpnem, keď padne zmienka o tom, že by tento rezort mal pripadnúť niekomu inému.
Mladí ľudia sú inde
No napriek jeho snahe je tu iný vážny problém. Ak by som to mal označiť v skratke, je ním spoločenská klíma. Nemá význam špekulovať, nakoľko je mediálny obraz súčasného Slovenska verný realite, lenže práve on rozhodujúcou mierou vplýva na veľa rozhodnutí. Napríklad na rozhodovanie mladých ľudí, ktorí už ani neuvažujú o budúcnosti na Slovensku. Vidím to na náladách stredoškolákov, ale aj na ich hlasovaní nohami. Napríklad percento tých, čo aj keď sú prijatí na atraktívny a výnimočne dobre oceňovaný vysokoškolský odbor, idú radšej študovať do zahraničia. Moja skúsenosť je taká, že ich počet v poslednej dobe výrazne stúpol. Aby som bol spravodlivý, na rozhodnutí ísť študovať do zahraničia sa podieľa veľa faktorov, kvalita samotnej školy je len jedným z nich.
Úlohu hrajú aj mimoškolské argumenty: kvalita života v danom meste, kvalita študentského života od kultúry po kluby (tu len pripomínam otvorený boj ministerstva kultúry proti nezávislej kultúre a vlastne umeleckej obci ako celku, určite proti tej časti, ktorá je zaujímavá práve pre mladých, a najnovšie i klubové razie). Alebo poviem to inak. Proti snahám ministra školstva idú nielen verbálne, ale aj skutkami často nominanti najmenšej koaličnej strany. A, žiaľ, neraz s nimi i premiér.
Generácie boomerov a zoomerov (mileniáni) sú úplne inde. Atmosféra netolerancie, homofóbia, xenofóbia sú presne to, čo mladých spoľahlivo odradí od Slovenska. Ministerka kultúry v tom exceluje. O nič lepší nie je ani minister životného prostredia, po ktorom môžu ostať škody, ktoré sa budú naprávať už nie roky, ale desaťročia. Ak vôbec. Neraz až brutálne vyhadzovanie odborníkov s dlhoročnou praxou a ich nahrádzanie straníckymi funkcionármi bez kvalifikácie, rodinnými príslušníkmi či „susedkami“ sme zažili naposledy v čase vrcholného mečiarizmu. A tak otvorene si to nedovolili robiť ani komunisti.
Partokracia bola vždy u nás problém, no roky sme sledovali snahu sa s ňou vyrovnávať – napríklad stabilizáciou štátnej správy (služby), verejnými konkurzmi a pod. Teraz sa ide naopak, vyhadzovanie bez udania dôvodov a obsadzovanie postov po známosti a bez potrebnej kvalifikácie. Čo je najhoršie, súčasná koalícia sa s touto praxou nijako netají. Netají sa tým, že rozhodujú stranícke konexie, a nie vzdelanie.
Novinkou proti predchádzajúcim vládam Róberta Fica je to, že tieto javy nielenže toleruje, ale robí často nadprácu: ich nositeľom verejne vyslovuje podporu. Ľuďom, ktorí sa podieľajú na rozklade štátnych inštitúcií a šarlatánom všetkého druhu. Asi si vôbec neuvedomuje, že tým posiela jasnú motivačnú správu pre mladých (talentovaných, čestných a odhodlaných) ľudí. Tí sú už úplne inde, majú iné nároky a očakávania, inú predstavu o svete, v ktorom chcú žiť. To nezachráni ani výborný minister školstva.
Názory externých prispievateľov nemusia vyjadrovať názor redakcie.