Už vtedy sa riešil konflikt medzi reštriktívnou stabilizačnou operáciou a naštartovaním rastu. Oslabenie rastu bolo približne o desaťročie neskôr argumentom vzneseným proti konsolidačným programom vlády Mikuláša Dzurindu. A silnou bola táto téma presne pred desiatimi rokmi, keď sa konsolidovali verejné financie po globálnej finančnej kríze. V októbri 2014 Ľudovít Ódor vysvetľoval v komentári RRZ možnosti symbiózy konsolidácie a rastu (https://www.rrz.sk/…onsolidacia/). Takmer všetko platí aj pre dnešok.
Oslabenie pre už oslabenú ekonomiku
Skúsenosti ekonómie hovoria, že v strednodobom a dlhodobom horizonte (to je viac ako päť, respektíve viac ako desať rokov) má úspešne zvládnutá konsolidácia verejných financií prispieť k rastu ekonomiky. Konflikt hrozí hlavne v krátkodobom horizonte: v ňom ide bežne konsolidácia proti rastu. Tento konflikt možno zmierniť u nás napríklad tým, že počas konsolidácie budeme úspešnejšie využívať vonkajšie zdroje (predovšetkým z plánu obnovy), minimalizovaním opatrení, ktoré odrádzajú od aktivity, alebo aj spojením konsolidácie s reformnými programami.
Z tohto pohľadu je dobré, že konsolidácia priamo nezaťažila prácu a skôr zaťažila spotrebu. Je už horšie, že zaťažila finančné transakcie (a tým nevyhnutné a hlavne želané úkony podnikov) a príjmy časti podnikov (tým možno ich investície, inovácie). Nútená diéta prichádza v čase, keď sa ekonomika už viac ako desaťročie trápi, stratila svoj ťah. O to väčšia je obava z oslabenia ekonomiky, ktorá už aj tak nerastie dostatočne a nevládze výraznejšie dobiehať svoje vyspelejšie vzory.
„Zlé“ žmýkanie príjmov a „dobré“ škrtanie výdavkov? Je to zamotanejšie
Trochu schematicky sa predkladá obraz, že zvyšovať príjmy verejných financií je zlé pre rast ekonomiky, lepšie je šetriť na výdavkoch. „Nahrubo“ to platí, obraz je však členitejší. Chronicky známe sú dve hlavné skupiny možností: Prvá je vyžmýkanie väčšieho objemu príjmov. Tu hrozí odradenie od aktivity, presúvanie do tieňovej ekonomiky. Menej riskantné je zdanenie spotreby a majetku. Druhá skupina možností je v obmedzovaní výdavkov. Pri šetrení na strane výdavkov je menej pravdepodobné umŕtvovanie ekonomickej aktivity. Oslabenie rastu sa však môže dostaviť aj v tomto prípade. Menej vládnych nákupov zníži dopyt, takisto menej peňazí vyplácaných štátnym zamestnancom znižuje príjmy a spotrebu domácností. A nesmie to ísť až do významného poklesu kvality služieb poskytovaných verejným sektorom – to zase umŕtvuje ekonomiku a spoločnosť.
Pre úspech akcie, zachovanie dôvery, investícií a rastového nastavenia je dôležité nerobiť z podnikov triedneho nepriateľa, ktorý má znášať čo najviac z bremena konsolidácie.
Skúsme inú optiku: namiesto príjmov a výdavkov sledujme verejnú spotrebu a verejné investície. Tých verejných investícií z domácich zdrojov máme zúfalo málo, verejné investície sú takmer úplne závislé od zdrojov EÚ. Čoho je pomerne veľa, je verejná spotreba – tá znesie viac obmedzení, ideálne spojených s reformami (ako spoločné obstarávanie tovarov, spájanie samospráv).
So započítaním reakcií – a bez „triedneho boja“
V prvom, omeškanom, a potom hekticky prijatom kole konsolidácie sa riešenie dilemy konsolidácia – rast príliš nevydarilo (hoci to mohlo byť aj horšie). Jasné, je lákavé v prvom kroku robiť jednoduché, rýchle, a pritom pomerne účinné opatrenia ako napríklad zvyšovanie DPH alebo zvýšenie daní pre väčšie podniky. Konsolidácia však bude mať svoje pokračovanie. A tam už treba vzhľadom na časový priestor očakávať niečo viac. Nie v objeme konsolidácie, ale v miere prepracovanosti a analytickej prípravy opatrení. Pri ďalšom kole (kolách) bude viac času na hľadanie kompromisu medzi znižovaním deficitov a umŕtvením rastu ekonomiky.
Pre zladenie sa s požiadavkou udržania rastu je veľmi potrebné nasimulovať tzv. dynamické odhady vplyvov. Každé konsolidačné opatrenie totiž prinesie nejakú reakciu dotknutých podnikov a domácností. Čokoľvek zdaníme, obmedzíme to alebo presunieme to do tieňovej ekonomiky. Ak niečo verejnou investíciou podporíme, pritiahneme tam aj súkromnú aktivitu. Niektoré reakcie budú okamžité, niektoré s posunom, ale budú rozhodujúce pre ďalší rast alebo pokles ekonomickej aktivity. Tieto reakcie treba skúmať, modelovať. V prvom konsolidačnom kole na to nemuselo byť dosť priestoru. Ďalej už musí byť.
Pre úspech akcie, zachovanie dôvery, investícií a rastového nastavenia je dôležité nerobiť z podnikov triedneho nepriateľa, ktorý má znášať čo najviac z bremena konsolidácie. Konečným nositeľom bremena je aj tak obyvateľstvo. Otázka je iba, ktoré segmenty viac a ktoré menej. Ukazovanie na väčšie podniky a banky ako na nepriateľa, ktorého treba zaťažiť „namiesto obyvateľstva“ vytvára atmosféru nedôvery v podnikateľskom sektore. A atmosféra nedôvery je jedným známym blokátorom investícií, inovácií a rastu.
Názory externých prispievateľov nemusia vyjadrovať názor redakcie.
