A o pár dní v krajine, podľa ktorej zakladajúceho dokumentu „všetci ľudia sú stvorení rovní“, sa môže do úradu prezidenta vrátiť človek, ktorý preukázateľne podporoval štátny prevrat, bol viacnásobne odsúdený, podľa New York Times vygeneroval za štyri roky 30-tisíc lživých verejných vyjadrení a ktorého desiatky bývalých vrcholových spolupracovníkov označujú za hrozbu pre krajinu. Aby bolo jasné, medzi Elonom Muskom a aktuálnou úspešnou šnúrou krajnej pravice existuje priamy súvis.
Hnev periférie
Donald Trump má šancu na návrat aj pre migráciu, infláciu a rad ďalších premenných. Ale hlbšou príčinou toho, že človek jeho typu sa v tejto pozícii vôbec ocitá, je bankrot systému reprezentácie, o ktorom si nahovárame, že ešte funguje, no v skutočnosti v priamom prenose sledujeme jeho postupný odchod. Ľudia mu neveria.
Zhubný vplyv moci, vplyvu a samoobsluhy, ktorú si z demokracie urobili tí, ktorý majú dlhý rad núl na účtoch, je dnes zrejmá všetkým, ktorí sa zaoberajú históriou ekonómie, ľudstva či planéty.
Demokracia, ako sme sa o nej učili v škole na „NOS“ (náuka o spoločnosti), môže totiž fungovať len za istých podmienok. Okrem bŕzd a protiváh a silných inštitúcií reálne funguje len pri spoločnom blahobyte a istom type verejného diskurzu. Oboje je v stave hlbokého úpadku. Iste, liberálna demokracia je dnes vďaka svojim sebakorekčným mechanizmom otvoreného spochybňovania pod ustavičným atakom zo strany režimov neporovnateľne zhýralejších, ako je ten náš. Nepochybne aj tu leží veľká časť nášho problému.
Otázka je, či máme šancu pred poklusom do novej totality silných vládcov, ochrancov, ktorí nám dajú vytúžené istoty, alebo aspoň ich ilúziu a náhradné terče nášho hnevu, zaradiť výhybku. Isteže máme. Chýba nám však už samotná predstavivosť zmeny kurzu. Vďaka štyrom dekádam víťazného pochodu individualizmu a egoizmu ako kultúrnej normy, spojeného v našich šírkach s všadeprítomným rodinkárstvom až korupciou, sme akceptovali obrovské hromadenie majetkov na úkor druhých ako akýsi prírodný zákon. So zásluhovosťou má tento model často pramálo spoločné. Miliónové majetky sa aj v Európe najmä dedia a potom znásobujú. A deti chudobných rodičov čoraz častejšie v chudobe aj zostarnú.
Spravodlivá zmena
Nemusí sa nám to páčiť a čiastočne nejde o objektívny stav, ale o pocit vyvolaný populistami, diktátorskými režimami spoza plota a atmosférou on-line, ale politickou realitou dneška je stav, keď kritická časť verejnosti systému liberálnej demokracie neverí „od podlahy“. Systém a jeho elity podľa nej pracujú pre všetkých iných, len nie pre ich potreby. Tu nastupujú falošní záchrancovia, ktorí zoči-voči zmenám sľubujú ochranu vysokých múrov „suverénnych“ národných štátov. To je hra národného konzervativizmu. Asi ako keď hnutie ludditov v Británii raného 19. storočia protestovalo proti parnému stroju.
Vďaka dekádam víťazného pochodu individualizmu a egoizmu ako kultúrnej normy, spojeného v našich šírkach s rodinkárstvom až korupciou, sme akceptovali obrovské hromadenie majetkov na úkor druhých ako akýsi prírodný zákon.
Pri miere prepojenosti dnešného sveta a špeciálne pri krajinách do svetovej výmeny vrastených tak, ako je tá naša päťmiliónová, je to istá cesta do skanzenu v úpadku. No čudovať sa, že ľudia zoči-voči rýchlosti dnešných zmien a bazálnej neistote reagujú upínaním sa na niečo, čo im kedysi zabezpečovalo aký-taký poriadok vecí, orientáciu a status, sa veľmi nemožno. Reakcia je to prirodzená, i keď zradná, a najmä ľahko zneužiteľná politickými obchodníkmi so strachom.
A potom je tu odpoveď korektnejšia, ani náhodou ľahká, nazvime ju sociálnodemokratická. Volá sa spravodlivejšia zmena. Neklame ľuďom do tváre, že zmeny zastaví alebo že ľudí ochráni pred svetom múrmi na hraniciach, akoby vedela vypnúť Netflix či internet ako taký… Sľubuje, že „nepôjde spať“, kým zmeny nebudú mať spravodlivejšiu tvár. A tu nastupuje nevyhnutnosť hnutia proti oligarchii.
Prísľub spravodlivejšej zmeny totiž dnes nevystačí s čiastkovými parametrickými zmenami – tu viac na školstvo, tam daňový bonus na dieťa či viac podpory regiónov. Akýkoľvek prísľub spravodlivejšej zmeny kolabuje pri letmom pohľade na vývoj majetkových nerovností, vo svete, v Európe, ale aj u nás. Ak si má liberálna demokracia získať opäť srdcia ľudí, potrebuje nový príbeh. Či vlastne potrebuje oživiť ten, ktorý stál na jej počiatku. Každý dobrý príbeh či dráma sa začínajú vyhlásením vojny zlu, ktoré spôsobilo neodpustiteľnú nespravodlivosť.
Nespravodlivosť, ktorou kričí dnešný ekonomický systém, je viditeľná nie že voľným okom, ale aj z vesmíru. Zhubný vplyv moci, vplyvu a samoobsluhy, ktorú si z demokracie urobili tí, ktorý majú dlhý rad núl na účtoch, je dnes zrejmá všetkým, ktorí sa zaoberajú históriou ekonómie, ľudstva či planéty. Rovnako ako škody na kvalite života nás „99 %“. Ak nevyhlásime vojnu tomuto zlu, potom sa nečudujme, že novodobí autokrati budú pre ľudí lepšou voľbou. Liberálna demokracia so všetkými jej krásnymi výdobytkami totiž bez spoločného blahobytu nefunguje.
Názory externých prispievateľov nemusia vyjadrovať názor redakcie.