Aby sme pochopili skutočný charakter režimu, mali by sme poznať udalosti, ktoré ju formovali. Od polovice 19. do polovice 20. storočia si Čína prešla storočím poníženia. Krajinu si podrobili cudzie mocnosti, na jej území si zriadili kolónie a ovládli jej zahraničný obchod.
Neskorším vodcom z toho vyplynulo zistenie, že ani jej status vo svete, ani sila nie sú zaručené a musia byť stále chránené. Negatívnu spomienku zanechali aj Maove deštruktívne politiky 60. a 70. rokov (Veľký skok a Kultúrna revolúcia). Radikálne reformy uštedrili tvrdé rany nielen čínskemu ľudu, ale aj režimu samotnému. Lídri si z toho vzali ponaučenie, že do mocenského systému musí byť zabudovaná ochrana proti potenciálnym excesom.
Treťou výstrahou, ktorú má režim stále na pamäti, je kolaps Sovietskeho zväzu. Ten ukázal, že i veľmoc vedená štátostranou sa môže zrútiť, ak uvoľní kontrolu obyvateľstva, ale tiež ak zabudne odmeniť poslušnosť, prípadne vytvoriť dojem, že smeruje k prosperite. S týmito mementami sa držitelia moci snažia o udržanie a vzostup národnej sily Číny.
Tieto udalosti ovplyvnili aj neskoršie vlády. Teng Siao-pching sa, na rozdiel od svojho ideologicky orientovaného predchodcu Mao Ce-tunga, prezentoval ako čistý pragmatik. Jeho reformná iniciatíva otvárania Číny svetu bola výlučne ekonomickej povahy. Oddanie sa ekonomickému rastu neviedlo k politickej liberalizácii, ale k upevneniu neľútostného systému kontroly.
Príkladom bolo násilné potlačenie demonštrácií na Námestí Nebeského pokoja v roku 1989. Povolanie armády proti ľudovej vzbure (nielen študentov), ukázalo, že režim nemá záujem o mocenské kompromisy a jedinou alternatívou, ktorú ľuďom ponúka, je nutnosť adaptovať sa na nové podmienky. Ospravedlnením tvrdého vládnutia a diktatúry mala byť potreba dosahovania ekonomického rastu.
Ešte koncom 90. rokov prezident Spojených štátov Bill Clinton tvrdil, že ekonomický vzostup urobí z Číny otvorenú spoločnosť, pretože stredná trieda, ktorá vďaka nemu vznikne, nebude tolerovať prežívanie diktatúry. Namiesto toho sa intelektuálna stredná trieda, ako aj robotnícka trieda stali súčasťou štátostrany a začlenili sa do jej korporatívnej štruktúry.
Strana je prítomná v každej vládnej organizácii, v armáde, škole, univerzite, podniku, obci či v spoločenskej organizácii. Jej orgány majú za úlohu sledovať a zhromažďovať informácie, šíriť propagandu a zasahovať proti akýmkoľvek známkam nestability.
Ospravedlnením tvrdého vládnutia a diktatúry mala byť potreba dosahovania ekonomického rastu. Ešte koncom 90. rokov prezident Spojených štátov Bill Clinton tvrdil, že ekonomický vzostup urobí z Číny otvorenú spoločnosť, pretože stredná trieda, ktorá vďaka nemu vznikne, nebude tolerovať prežívanie diktatúry.
V poslednom čase, keď rast začal ustávať a prestal byť jednoduchým vysvetlením na všetko, sa vodcovia vracajú späť k ideológii. Trvajú na tom, že súčasný režim predstavuje pokračovanie toho, ktorý sa k moci dostal víťazstvom komunistov v roku 1949. Preto v sebe kombinuje heslá marxizmu-leninizmu, Maovho myslenia, Tengových teórií a teórie troch zástupcov z roku 2000.
Možno povedať, že tak robiť musia. Ak sa totiž režim udržiava iba za účelom vlastnej stability, potom vládnutie tvrdou rukou nedáva zmysel. Na jednej strane môžu Číňania súhlasiť, že stabilita je udržiavaná: na rozdiel od minulosti v krajine nezúri občianska vojna, hladomor ani Kultúrna revolúcia. Na druhej strane nemožno s istotou povedať, že je jej diktátorská forma vlády opodstatnená.
Čína totiž má dosť prostriedkov na sociálnu politiku, no pre obyvateľov robí menej, ako by mohla. Ako uvádza nórsky politológ Stein Ringen, štát vyberá nadmieru zdrojov, má solídny rozpočet a veľkú administratívnu kapacitu. Podľa odhadu si od občanov berie dva z troch zarobených jüanov. Z tohto pohľad je čínsky štát viac silový ako sociálny.
Mzdy migrujúcich roľníkov sú držané na nízkej úrovni prostredníctvom reštriktívneho systému (tzv. chu-kchou). Zároveň predstavujú zásobáreň lacnej pracovnej sily tlačiacej nadol mzdy regulárnych pracovníkov. Pracovníkom všeobecne chýbajú nástroje na vyjednávanie o mzdách, keďže odborové zväzy sú súčasťou štátneho aparátu. Kvôli korupcii doplácajú Číňania pri službách na všadeprítomné príplatky a kvôli zámerne nízkemu kurzu meny aj na vysoké ceny tovarov a liekov.
Čínske ekonomické úspechy sa týkajú skôr jej veľkosti ako kvality. Z chudoby sa síce pozdvihlo viac obyvateľov ako v inej krajine, no v prepočte na hlavu a mierou bolo menšie ako v susedných krajinách východnej Ázie. Južnej Kórei sa za porovnateľných podmienok podarilo zmeniť na krajinu s vysokými priemernými príjmami, kým Číne len na krajinu s priemernými príjmami.
Južná Kórea navyše zmenila diktátorský režim na demokraciu, ľudovú revoltu v roku 1987 prekonala demokratickými reformami a vytvorila záchrannú sociálnu sieť zmierňujúcu nerovnosti. Ak legitimita čínskeho režimu doposiaľ prevažne stála na ekonomickom raste, nenaplnené očakávania, ktoré sú s ním spojené, sa postupne môžu stať a stávajú sa príčinou jej nalomenia.
Názory externých prispievateľov nemusia vyjadrovať názor redakcie.