Tento výraz však neznamená len skúšanie života v cudzine, ale to, že umožníme, aby cudzina podrobila skúške naše schopnosti.
Vysťahovalectvo zo Slovenska však väčšinou nebolo motivované zvedavosťou či odhodlaním dať sa cudzinou preskúšať, ale snahou o dosiahnutie znesiteľnejšieho života, pretože „doma“ sa to už nedalo vydržať.
Vysťahovalectvo zo Slovenska sa dialo v každom historickom období. Jeden by sa nakoniec mohol nazdávať, že Slováci sú národ mimoriadnych nespokojencov a že vlastne nik necíti taký odpor k dedovizni ako práve oni.
Slováci odchádzali do Ameriky – Severnej, Strednej i Južnej – už za cisára pána. Potom aj za Československa, aj za Slovenského štátu, a ak sa dalo, aj počas komunistickej totality. Po páde železnej opony odlev obyvateľov pokračoval a pokračoval rovnako za Mečiara i za Dzurindu, o súčasnosti ani nehovoriac.
Jeden by sa nakoniec mohol nazdávať, že Slováci sú národ mimoriadnych nespokojencov a že vlastne nik necíti taký odpor k dedovizni ako práve oni.
Jedni odchádzali za vidinou materiálneho pohodlia, druhí za zveľaďovaním vedomostí nadobudnutých na slovenských školách. Niektorí z nich sa vrátili, ale neboli vítaní. Táto nevraživosť voči tým, čo už raz definitívne odišli, má takisto svoje dejiny. Vysťahovalcov, ktorí sa vracali z Južnej či Severnej Ameriky, hanlivo označovali za Amerikánov. Ale za odrodilské správanie sa považovalo aj to, ak niekto odišiel z dediny do mesta alebo v rámci vlastnej krajiny na miesto, ktoré kolektív rodnej dediny nepoznal. Kto čítal prózu Dobroslava Chrobáka Drak sa vracia, vie, o čom hovorím.
Najnovšie k vysťahovalectvu zo Slovenska povzbudzujú tzv. progresívne a liberálne sily. Pričom len nedávno niektoré tváre toho tábora tvrdili, že akokoľvek bude, treba vytrvať a nikam sa nesťahovať. Myslí sa pritom odchod predovšetkým do západných krajín, ktoré – v očiach ešte stále nezorientovaného Stredoeurópana – predstavujú záruku slobody, blahobytu, ľudskosti. Skutočnosť je však zdrvujúcejšia. Prisťahovalectvo do priemyselne (lebo ako inak) vyspelých krajín sa všemožne podmieňuje a obmedzuje ponižujúcimi nedemokratickými, ba – prečo to nepovedať – nehumánnymi požiadavkami.
Preto ak slovenská spisovateľka napíše, že jej známi uvažujú o tom, kam sa vysťahovať, odpovedám: do krajín niekdajšieho tretieho sveta. Tam možno svet skúšať i nechať, aby svet skúšal človeka. Ak by náhodou tú skúšku niekto nevydržal, pokojne sa môže vrátiť. Musí však počítať s tým, že nikto ho nebude vítať s otvorenou náručou, nikto nebude zvedavý na jeho neobyčajné skúsenosti a znalosti.
A toto platilo aj za čias, keď krajinu kormidlovali akože liberálne naladené elity. No liberálnym elitám už odzvonilo – vedia to intelektuáli na Západe i u našich bezprostredných susedov. Iba na Slovensko táto správa akosi nie a nie doraziť. Tunajší liberál jednostaj omieľa rapotačky deväťdesiatych rokov a myslí si, že tým splnil svoju povinnosť voči spoločnosti.
Ale prečo by sme sa tomu mali čudovať, keď zástancovia liberálnej ekonomiky sa vyznamenali – už aj prv, v zdanlivo menej konfliktných časoch – ohromnou mierou nevšímavosti k potrebám bežného občana. Vytlačili na perifériu tých, čo nechceli, nemohli alebo nevládali prijať voľnú ruku trhu, rozvrátili školstvo, položili na kolená zdravotníctvo, mestá vydali napospas nenásytným developerom a k predstaviteľom kultúrnej obce sa správali ako k žobrákom. Lebo verili vo svoju základnú tézu: všetko je dovolené, človek sa nezvlčí a je pánom svojho života. Výsledok? Hľadanie novej vlasti.
Názory externých prispievateľov nemusia vyjadrovať názor redakcie.