Zjednodušene povedané, politický diskurz sa rozdelil do dvoch hlavných prúdov. Na jednej strane sú to prívrženci odstrelu medveďa hnedého. Ich prístup často vychádza z predpokladu, že príčinou problému je aj premnoženie tohto druhu. Na druhej strane stoja zástancovia viac ekologického prístupu. Poukazujú i na to, že medveď hnedý je chránený druh európskeho významu. Radikálne zníženie početnosti tohto druhu by mohlo podľa nich znížiť biodiverzitu. Príliš ekologickému prístupu však niekedy oponujú obete útokov šeliem či pozostalí, poukazujúc na vyššiu hodnotu ľudského života.
Strata plachosti časti medveďov nevyplýva len z toho, že medveďov je veľa, ale aj z toho, že ľudí v horách je menej ako prv. A ak tam nejakí prídu, často sa nevedia správať tak, aby stretnutie s chlpatým okoloidúcim prebehlo tak, ako má. Medvede tak čelia stretnutiam s ľuďmi spôsobom, ktorý nevedie k ich správnej „výchove“.
Náš medvedí problém je aj výsledkom zmeny nášho životného štýlu. V uplynulých desiatkach rokov bývalo na slovenskom vidieku viac ľudí. No najmä životný štýl slovenského vidieka bol iný ako dnes.
Medveď sa kedysi stretal a spoznal s ľuďmi najmä prostredníctvom takých zástupcov nášho druhu, ktorí sa vedeli v prírode správať a lepšie jej rozumeli ako bežný turista dnes. Maco si na nich zvykol, a to spôsobom, ktorý spravidla neublížil jemu ani ľuďom.
V osemdesiatych či deväťdesiatych rokoch minulého storočia bežný obyvateľ vidieka ešte čiastočne prevádzkoval klasický dedinský alebo kopaničiarsky štýl života. Popri zamestnaní obrábal záhumienku, čo-to choval, na lúke pod lesom robil seno, veľa vecí si urobil a postavil sám, chodil do lesa na drevo. Tejto činnosti sa venovali často dôchodcovia, ktorí vtedy ešte pamätali obdobie pred združstevnením. Trošku v tomto smere „potiahli“ aj mladších, a tak slovenský vidiek mal svoju zvláštnu romantiku. Kombinovala umiernenú modernitu s peknou tradíciou.
Dnes už z tejto romantiky zostalo len málo. Starí ľudia zvyknutí takto pracovať už odišli alebo sú veľmi starí. Bežný vidiečan je vlastne mešťanom žijúcim na dedine. Už nemá záhumienku, nič nechová, pracuje a nakupuje v meste. S nehnuteľnosťami na kedysi krásnych kopaniciach sa začína kšeftovať. Už aj tam došiel pojem „investičná nehnuteľnosť“.
Medveď sa kedysi stretal a spoznal s ľuďmi najmä prostredníctvom takých zástupcov nášho druhu, ktorí sa vedeli v prírode správať a lepšie jej rozumeli ako bežný turista dnes. Miestni ľudia chodili do lesa denne a po celý rok. Maco si na nich zvykol, a to spôsobom, ktorý spravidla neublížil jemu ani ľuďom. Takýto „vychovaný“ medveď, s primeranou dávkou plachosti, ľudí poznal a vedel, že sa im má vyhnúť.
Dnes sa medveď s človekom stretá inak. Drevorubači často pracujú vo veľkých skupinách s mechanizáciou. Štvornohý obyvateľ lesa ujde skôr, než zistí, aké dvojnohé tvory to do hory prišli. No a inak sa s týmito „dvojnohými“ stretá len sezónne. Čiže stretnutie tvárou v tvár s človekom je pre šelmu prekvapujúce – nemá si kedy a ako na človeka zvyknúť. Výsledkom je aj strata vhodných spôsobov správania zo strany medveďa.
Ani odstrel šeliem nemusí byť riešením, ak nenájdeme spôsob, ako obnoviť „normálne“ spolužitie Slovákov s ich prírodou. Starý vidiek už nevrátime. Je však rad iných ciest, ako človeka vrátiť do prírody spôsobom, ktorý sa bude trošku podobať na to staré, dobré a fungujúce. A môže sa tým riešiť aj niečo aktuálne. Obnova vidieka a rodinných fariem, ochrana prírody. Ako aj solídna občianska branná činnosť, ktorá má u nás dlhú tradíciu, no v posledných rokoch sa jej vnímanie zdeformovalo.
Riešenie medvedieho problému nestojí v dichotómii strieľať či nestrieľať, ale v pochopení našej krajiny a spoločnosti.
Názory externých prispievateľov nemusia vyjadrovať názor redakcie.