Napriek tomu, že si boli vedomí strategickej chyby kampane Kamaly Harrisovej viesť v dobe masovej sociálnej úzkosti a hnevu ľudu na elity kampaň z umierneného stredu, akoby podľa tragického scenára Hillary Clintonovej z roku 2016, agitovali do poslednej chvíle. Uvedomovali si totiž hrozbu, ktorú pre spravodlivejšie a demokratické USA predstavuje Donald Trump.
Zdesenie z výsledku je autentické a pri znalosti pasáží ultrakonzervatívneho „Projektu 2025“ aj vcelku pochopiteľné. Šokovať by nás ale výsledok nemal. Základné siločiary volebného súboja totiž nahrávali republikánom. Súhra nepopulárneho vládnutia a rozhodujúcich tém migrácie, ale najmä inflácie, vďaka ktorej inak závideniahodné aktuálne výsledky americkej ekonomiky ešte nedorazili do peňaženiek ľudí, vytvárali pre úradujúcu viceprezidentku náročnú východiskovú pozíciu.
Spotrebiteľský sentiment, jeden z najspoľahlivejších indikátorov volebného správania, hovoril jasnou rečou. Len zmena kandidátky na poslednú chvíľu, vytvárajúca šancu stelesnenia akéhosi nového začiatku, mobilizujúca historická šanca prvej ženy v Bielom dome a téma interrupcií zmenili súboj na hru s otvoreným koncom.
Oligarchia, woke, elitárstvo
Šokujúca, ale opäť možno len pre nás, ktorí tristnú realitu života bývalých stredných a robotníckych tried USA nevidíme na vlastné oči, je miera hnevu a odporu kritickej časti americkej spoločnosti voči systému a jeho elitám. Musí byť totiž silnejšia ako ľudsky prirodzený odpor voči osobnostným črtám a politickému štýlu budúceho prezidenta.
Obrovský vplyv naozaj veľkých peňazí na americkú politiku je dlhodobo známy a škody na každodenných životoch bežných Američanov čoraz evidentnejšie.
Nie, USA už dávno nie sú Reaganovo „jagavé mesto na kopci“, ale skôr odstrašujúci príklad, ako neriešený a prehlbujúci sa sociálny konflikt rozožiera spoločnosť zvnútra, ako sa ľahko zneužíva na kultúrne vojny znepriatelených „identít“ a paralyzujúci a pre riešenia problémov ľudí dysfunkčný politický diskurz.
Politická logika, špeciálne v demokratickej ľavici, velí čeliť týmto zničujúcim trendom na troch bojiskách – vojnou proti oligarchii, dôslednou elimináciou elitárstva a upozadením preexponovaných prejavov tzv. woke-politiky.
Obrovský vplyv naozaj veľkých peňazí na americkú politiku je dlhodobo známy a škody na každodenných životoch bežných Američanov čoraz evidentnejšie. Tu pramení hlboká nedôvera v demokraciu „len na papieri“. Samozrejme, to nie je doména republikánov, i keď podľa aktuálnych analýz 72 % darov od miliardárskych rodín pritieklo v tomto volebnom cykle práve k nim. Problém je „zažratý“ v systéme ako takom, ale bohorovná drzosť, s akou do volebného súboja na strane Trumpa vstúpili špeciálne technologickí miliardári, je vážnym dôvodom na obavu. Miera vplyvu ľudí typu Elona Muska či Petra Thiela, ktorý už v roku 2009 hovoril, že „neverí zlučiteľnosti slobody a demokracie“, ktorí teda celkom zjavne vnímajú demokraciu s jej rovnosťou hlasov a participáciou občanov na moci ako prežitok a bariéru ich vízie dokonalejšej spoločnosti, je vskutku hrozivá.
Nehovoriac o ich vplyve na priestor, ktorý našu realitu, aj tú politickú, tvorí čoraz výraznejšie, ktorý je skrz-naskrz netransparentný a ľahko zneužiteľný – on-line priestor a umelú inteligenciu. Politici s autoritárskymi črtami, triumfom Donalda Trumpa prirodzene posilnení, s vládcami silikónových sietí za chrbtami, to je už vcelku dystopická vízia budúcnosti.
Nemenej náročné to bude s elimináciou elitárstva vo vlastných radoch. Aj keď túto črtu „liberáli“ vo svojich radoch vytesnia čo najviac, zbaviť sa tejto nálepky bude beh na dlhšiu trať. Tak to už so stereotypmi chodí. V prvom rade to bude chcieť politických lídrov s autentickou úctou a rešpektom k ľuďom s diplomom aj bez neho, z veľkomesta aj regiónu, otvorených svetu aj so silnými väzbami k rodnej hrude. Napokon najmenej komplikované by to mohlo byť s najvyhranenejšími prvkami „woke“ či „cancel culture“. Tie sú len otázkou vlastných priorít a dôrazu.
Klíma sa voľbami nezaťažuje
Neblahým dôsledkom Trumpovho víťazstva bude urýchlenie úpadku multilateralizmu a rastu nacionalizmu vo svete. Problémom pre EÚ je to preto, lebo rast nacionalizmu jej členov úniu ešte viac znefunkční v tom, čo od nej práve po americkom volebnom utorku všetci očakávajú: vyššiu mieru suverenity, schopnosti stáť na vlastných nohách a akcieschopnosti. Toto bude jedna zo skúšok Európy, ktorá sa zobudila do nového geopolitického rána.
A napokon je tu téma, ktorá doslova a do písmena neznesie odklad, kde je medzinárodná kooperácia nevyhnutná a kde po štyroch premrhaných rokoch už možno definitívne nebude návratu – klimatická kríza. Tá sa totiž volebnými cyklami nezaťažuje a stačí sa pozrieť na španielsku Valenciu, aby nám bolo jasné, že jej ničivé dôsledky sa nás môžu týkať už pozajtra.
Demokratická kultúra velí zaželať víťazovi úspech v službe verejnému záujmu. A my ostatní zoberme disrupciu, obľúbené to heslo technologickej elity, ktorú vygenerovala utorková volebná noc, ako šancu na reštart a lepší výkon.
Názory externých prispievateľov nemusia vyjadrovať názor redakcie.