Nemecký kancelár Olaf Scholz v stredu večer oznámil koniec trojkoalície, ktorú viedol a ktorá bola vzhľadom na stranícke farby červenú, žltú a zelenú prezývaná „semafor“. Mnoho ľudí v Nemecku si nekládlo otázku, prečo sa semafor rozpadol, ale skôr, prečo sa to nestalo už dávno. Pozorovatelia mali dlho dojem, že tri strany už nespolupracujú, len sa navzájom blokujú.
Zo slovenského pohľadu si možno pripomenúť „spoluprácu“ Igora Matoviča a Richarda Sulíka v koalícii z roku 2020. Verbálny tón medzi nemeckými stranami nebol taký agresívny ako vtedy na Slovensku – nikto druhého neobviňoval, že je „zodpovedný za smrť tisícov ľudí“. Ale najmä liberálna Slobodná demokratická strana (FDP) a Zelení sa čoraz menej správali ako vládni partneri v spoločnom tíme, a viac ako oponenti, ktorí si chcú vzájomne prekaziť plány.
Vždy, keď niečo navrhli Zelení alebo sociálni demokrati kancelára Scholza, liberálny minister financií Christian Lindner sa pohotovo postavil pred novinárske mikrofóny a vyhlásil, že na to neuvoľní peniaze. A naopak, najmä Zelení na neho vždy ukazovali prstom ako na vinníka, keď niečo nefungovalo.
V predchádzajúcich desaťročiach ľudia očakávali, že ak vládne sociálna demokracia (SPD), tak bojuje proti rizikám chudoby, nielen jednoducho „úprimne“ vyhlasuje, že chudoba príde. Teraz však mali mnohí voliči SPD pocit, že „ich“ sociálnodemokratický kancelár Olaf Scholz sa len prizerá rastu chudoby, no nič proti nej nerobí.
Posledným dôkazom toho, že semafor už nedokáže koordinovane fungovať, boli tri takmer súbežné strategické stretnutia sociálnodemokratického kancelára Olafa Scholza, ministra hospodárstva Roberta Habecka zo strany Zelených a liberálneho ministra financií Christiana Lindnera so zástupcami biznisu. Traja vládni predstavitelia sa však s obchodnými delegátmi nestretli spoločne, ale každý jednotlivo a bez pozvania ďalších dvoch.
Ignorovanie obáv obyvateľov
Princíp koaličnej vlády by mal fungovať takto: Každá zo zúčastnených strán má ideál, ktorý by chcela dosiahnuť. Keďže sa ideály líšia, treba hľadať kompromisy, s ktorými sú v konečnom dôsledku všetci trochu nespokojní, no stále dostatočne spokojní na to, aby mohli spolupracovať ako partneri. Z nemeckého „semaforu“ ostane v pamäti najmä jeho rozhádanosť. Dojem mnohých voličov bol, že v Nemecku už nič nefunguje. Ceny energií a náklady na bývanie sú také vysoké, že ohrozujú existenciu málo zarábajúcich ľudí, železnice Deutsche Bahn sú nespoľahlivé, telekomunikačná infraštruktúra zastaraná, starostlivosť o seniorov akútne ohrozená, bulvárne médiá plné titulkov o problémoch s nedostatočnou integráciou migrantov… No koalícia nič nerieši, len sa háda.
Symptomatické bolo vyhlásenie ministra ekonomiky za Zelených Roberta Habecka, keď sa po ruskom útoku na Ukrajinu vláda rozhodla spolu s ostatnými krajinami EÚ pristúpiť k tvrdým sankciám voči agresorovi, aj keď to znamenalo vysoké ceny energií a záťaž pre vlastné obyvateľstvo: „Všetci schudobnieme.“
Prinajmenšom mnohí novinári spočiatku tlieskali tomu, že Habeck bol taký čestný a obyvateľstvu „nalial čistého vína“. Ale keď potom naozaj začal byť život pre ľudí čoraz drahší a koalícia nedokázala nájsť účinné riešenia, reakcia bola sklamanie.
Zrada vlastných ideálov
V predchádzajúcich desaťročiach ľudia očakávali, že ak vládne sociálna demokracia (SPD), tak bojuje proti rizikám chudoby, nielen jednoducho „úprimne“ vyhlasuje, že chudoba príde. Teraz však mali mnohí voliči SPD pocit, že „ich“ sociálnodemokratický kancelár Olaf Scholz sa len prizerá rastu chudoby, no nič proti nej nerobí. Vo federálnych voľbách v roku 2021 sa najsilnejšou stranou stala SPD s necelými 26 percentami. Podľa poslednej „nedeľnej otázky“ (známy politický prieskum verejnoprávnej televízie ARD) hrozí SPD prepad na 16 percent – ako prejav sklamania doterajších voličov.
Na Zelených skôr prekvapuje, že nestrácajú viac. Ich politika totiž ukazuje najdrastickejší rozpor s ideálmi, na ktorých bola strana založená. Boli nimi mier, boj proti násiliu, odzbrojenie a ochrana životného prostredia. Za Habecka a zelenej ministerky zahraničných vecí Annaleny Baerbockovej sa bývalá mierová strana premenila na vehementného obhajcu vojenskej podpory pre Ukrajinu a je prekvapujúco agresívna pri kritike akejkoľvek iniciatívy za prímerie alebo dokonca mierové rokovania s Ruskom.
Práve v bývalej pacifistickej strane sa slovo „pacifizmus“ stalo priam urážkou. A práve strana Zelených, ktorá od svojho vzniku bojovala proti fosílnym palivám a jadrovým elektrárňam, bola čiastočne zodpovedná za to, že polícia v Lutzerathe v roku 2022 potlačila demonštrantov, ktorí protestovali proti zbúraniu posledných domov malej dediny kvôli ťažbe hnedého uhlia.
FDP svoje ideály – žiadne nové dane, zato čo najviac slobody pre podnikateľov a vodičov áut, ako aj slogan „štát je zlý hospodár“ – obhajovala tak dôsledne, že viackrát spochybnila ekologické kroky, ktoré už boli v koalícii dohodnuté. Tým rozčuľovala vládnych partnerov. No napriek tomu budú voľby pre FDP spomedzi všetkých troch vládnych strán najväčším rizikom, ba jej hrozí, že vypadne z parlamentu.
Konzervatívna Kresťanskodemokratická únia (CDU) postavila na svoje čelo Friedricha Merza, bývalého predsedu dozornej rady americkej investičnej spoločnosti Blackrock, symbolickú postavu radikálnej kapitalistickej politiky. To znamená, že mnohí predchádzajúci priaznivci FDP už túto malú stranu nepotrebujú. Svoje záujmy vidia lepšie zastúpené v Merzovej strane.