Podľa volebného modelu Ipsos by získalo 22,6 percenta hlasov, kým víťaz minuloročných volieb by získal o niečo menej, 21,9 percenta. V prípade opozície sa však rast popularity týka najmä Progresívneho Slovenska, podstatne menej ostatných subjektov (konkrétne SaS a KDH), ale aj v prípade PS je jeho aktuálne prieskumové prvé miesto najmä dôsledkom poklesu Smer-SD.
Presuny medzi tábormi sa nekonajú
Na druhej strane nespokojní voliči súčasnej vlády neprechádzajú k opozícii, ale skôr k iným, programovo blízkym subjektom. Nespokojnosť s vládou tak zatiaľ nahráva najmä krajne pravicovej Republike, v menšej miere aj Hlasu-SD. Prieskumy tak naznačujú, že základná charakteristika slovenskej spoločnosti, jej rozštiepenie na dva tábory, medzi ktorými je veľmi zreteľná hranica, si zachováva konštantný charakter. Voličské presuny zatiaľ prebiehajú v ich vnútri, nie medzi nimi.
Časť nespokojných voličov koalície, najmä však SNS, ktorá by sa pri súčasnej konštelácii do parlamentu nemusela dostať, tak smeruje k Republike, ktorá by sa mohla stať novým koaličným partnerom Smeru po budúcich voľbách. Pravda, ak by s tým súhlasil Hlas-SD.
Pokles popularity strany, ktorá symbolizuje súčasnú vládu azda najviac, ako aj jej lídra Roberta Fica, nie je po roku vládnutia prekvapením. Konsolidačný balíček postihuje jej voličov. Oproti minulosti sa už Smer-SD nemôže spoliehať na podporu odborárov. Radikálne vyjadrenia, napríklad v súvislosti s ukrajinskou vojnou, vohnali Roberta Fica do pasce. Ak by ich plnil dôsledne a bezo zvyšku, vrátane správania na úrovni EÚ, vohnalo by to Slovensko do izolácie, ktorú si Smer nepraje. Ak ich nebude plniť, musí počítať s tým, že ho časť voličov opustí a prejde k podstatne radikálnejším stranám. Preto musí Fico balansovať a vystupovať s čoraz radikálnejšou rétorikou. V konečnom dôsledku sa však radikalizácia Smeru-SD nemusí vyplatiť.
Ficova vláda nepriniesla pokoj
Časť koaličných voličov čakala po troch rokoch Matovičovej a Hegerovej vlády návrat k relatívne pokojnému vládnutiu, akým sa vyznačovali predchádzajúce vlády Roberta Fica – keď úroveň konfrontácie bola podstatne nižšia ako po roku 2020 – ale napríklad aj v porovnaní s dneškom. A hoci chaotické vládnutie v rokoch 2020–2023 sa azda ani napodobniť nedá, situácia, ktorá vznikla, keď prácu parlamentu zablokovala skupina bývalých poslancov klubu SNS okolo Rudolfa Huliaka, nebola niečím, na čo by sme boli zvyknutí počas vlád Smeru.
Podobný slovník, ktorý používala vládna koalícia za éry Vladimíra Mečiara, si zatiaľ nedovolil ani Ficov najbližší spojenec v zahraničí, jeho maďarský náprotivok a najnovší politický vzor Viktor Orbán. Kriminalizácia opozície je však krokom, ktorý bude mať pre krajinu katastrofálne dôsledky.
Vládna väčšina v zásadných otázkach dokáže fungovať a jej flexibilita sa ukázala aj počas voľby predsedu branno-bezpečnostného výboru NR SR. Počet hlasov, ktoré Richard Glück získal, naznačuje, že minimálne so šiestimi poslancami z opozičných lavíc môže koalícia rokovať. Parafrázujúc slová klasika, v porovnaní s predošlým volebným obdobím sa dá ešte stále hovoriť o stabilite, ale je to stabilita iná.
Nebezpečné vyhrážky
Aj napriek tomu, že opozícia stále nemôže súčasnú koalíciu bezprostredne ohroziť, vo vládnych radoch sa prejavuje nervozita. Svoju hrozbu nasadením tajných služieb premiér adresoval predovšetkým svojim koaličným partnerom. Hlas hovorí o možnej zmene volebného systému, ktorá by síce mohla pomôcť Smeru, ale naopak, Hlas-SD by mohla pochovať. Premiér zasa navrhuje zvýšenie volebného prahu na sedem percent, respektíve zvýšenie volebnej kaucie. Realizácia všetkých uvedených návrhov by oslabila šance menších subjektov a prispela ku koncentrácii moci.
Je z nich zjavná inšpirácia južným susedom Slovenska, kde si vládna strana zaistila pohodlnú väčšinu na dlhé roky, hoci reálne volebné výsledky Fideszu z hľadiska počtu voličských hlasov už také „pohodlné“ nie sú. Osobitne varovne by však mali znieť premiérove slová, podľa ktorých „prichádza obdobie, kedy sa Slovenská republika bude musieť zaoberať protištátnou činnosťou opozičných politikov, ktorá vážne poškodzuje národnoštátne záujmy Slovenskej republiky“.
Podobný slovník, ktorý používala vládna koalícia za éry Vladimíra Mečiara, si zatiaľ nedovolil ani najbližší spojenec Roberta Fica v zahraničí, jeho maďarský náprotivok a najnovší politický vzor Viktor Orbán. Fico je pri moci s prestávkami od roku 2006. Hoci jeho vzťahy s médiami a mimovládkami nikdy neboli idylické, s výnimkou roku 2020 dokázal aj napriek tomu vyhrávať voľby. Pritom nezasahoval proti médiám a ani nepotreboval meniť volebný systém. Obáva sa, že by už ďalšie voľby vyhrať nemusel?
Kriminalizácia opozície je však krokom, ktorý bude mať pre krajinu katastrofálne dôsledky. Ak budú koaliční partneri Smeru-SD ochotní podporovať premiéra aj v takomto prípade, budú niesť zodpovednosť za túto katastrofu aj oni.
Názory externých prispievateľov nemusia vyjadrovať názor redakcie.