Na jednej strane je to koncepcia podpory Ukrajiny až do jej konečného víťazstva. Predpokladá vytlačenie Ruska na hranice spred roku 2022 alebo 2014. Výsledkom takejto porážky Ruska by bol jeho veľmocenský úpadok a možno aj rozpad. Potvrdil by sa status Ukrajiny ako – aspoň od Ruska – nezávislého štátu s nárokom na členstvo v západnej bezpečnostnej architektúre. Na druhej strane je to koncepcia prímeria a kompromisu. Tým by malo byť uznanie demarkačnej línie, prísľub neutrality Ukrajiny a zároveň bezpečnostných záruk pre ňu. Akési ani do NATO, ani bez NATO.
Príčinou vojny bola ambícia Ruska držať Západ čo najďalej od ruských hraníc. Táto ambícia narazila na snahu Ukrajiny vstúpiť do NATO. Z pohľadu Ruska nejde o formálne členstvo Ukrajiny v aliancii, ale o faktickú kontrolu územia, ktoré v Kremli považujú za svoje predpolie. Z pohľadu Ukrajiny ide o reálne bezpečnostné záruky voči Rusku. Kompromis sa hľadá ťažko.
Rusko dnes nepotrebuje obsadiť celé územie Ukrajiny a čeliť tam rozsiahlemu odporu obyvateľstva. Predstava Moskvy je skôr taká, že na zbytku územia Ukrajiny vznikne labilný štát, ktorý sa neskôr rozdelí medzi Rusko a štáty východného krídla aliancie.
Rusko dnes nepotrebuje obsadiť celé územie Ukrajiny a čeliť tam rozsiahlemu odporu obyvateľstva. Predstava Moskvy je skôr taká, že na zbytku územia Ukrajiny vznikne labilný štát, ktorý sa neskôr rozdelí medzi Rusko a štáty východného krídla aliancie. Ak sa Západ zásadne nezastane Ukrajiny, je pravdepodobné, že Rusko svoju strategickú víziu naplní. Z toho vyplýva aj rozpor slovenskej zahraničnej a brannej politiky, ktorý si vyžaduje ozrejmenie.
Koncepcia podpory Ukrajiny až do víťazstva sa síce deklaruje, no Západ zatiaľ Ukrajine neposkytol takú podporu, ktorá by ju reálne mohla viesť k víťazstvu. Nejde len o výzbroj. Denne čítame správy o tom, aké množstvo vojakov stratilo vo vojne Rusko. Určite nie málo. Problém je v tom, ako sú na tom Ukrajinci.
Podstatnú väčšinu strát vojakov spôsobuje aj v tejto vojne delostrelectvo. Údajne okolo 70 %. Ak Rusi vystrelia až desaťnásobne viac delostreleckých projektilov ako Ukrajinci, je ťažké veriť tomu, že by Ukrajina mala podstatne nižšie straty živej sily ako Rusko. Lenže Rusko, na rozdiel od Ukrajiny, má ešte koho mobilizovať a živou silou mu pomáha aj Severná Kórea. A predstava, že Ukrajina môže prevýšiť Rusko technologicky, je nereálna.
Z uvedeného nevyplýva, že treba prestať vojensky podporovať Ukrajinu. Ak to chce niekto robiť, mal by to robiť v dostatočnej miere, a dodávať také vojenské prostriedky, aké Ukrajine chýbajú. Pentagon predpokladá, že v roku 2025 začne Ukrajina pociťovať vážny nedostatok vojenského personálu. Pošle Západ na Ukrajinu živú silu? Problémom konceptu podpory Ukrajiny až do jej víťazstva možno nie je jeho filozofická nesprávnosť, ale to, že sa nedostal do praxe.
V minulosti sa stalo, že spojenci opustili štát, ktorý potom padol silnejšiemu štátu „do náruče“ bez boja. V konflikte u nášho východného suseda to však zatiaľ vyzerá tak, že Ukrajina bude Rusku ponechaná po jej vyčerpaní v boji, ktorý pri danej úrovni podpory nemôže vyhrať. Uvidíme, či sa na tom niečo zmení.
Vytvorením demarkačnej línie na Ukrajine sa veľa problémov neskončí, ale iba začne. Rozpor slovenskej brannej a zahraničnej politiky je v tom, že zdieľa koncept prímeria, ale ignoruje následky. Jedným z nich môže byť zóna nestability. Takýto stav vyžaduje brannú prestavbu našej spoločnosti. Najmä vytvorenie moderného systému prípravy občanov na obranu a prežitie prípadnej vojny. Návrh „Národných brigád“ sa ním zatiaľ byť nezdá. Téma občianskej brannej činnosti je skompromitovaná, zaťažená zaujatosťou a diskusia o tejto problematike neprebieha. Pojem branná kultúra niektorí naši politici asi ani nepoznajú, hoci naša spoločnosť má rozvinutú brannú tradíciu.
Názory externých prispievateľov nemusia vyjadrovať názor redakcie.