Takouto spoluprácou mala byť aj ochrana životného prostredia a ovzdušia v súvislosti s „najväčšou politickou výzvou“, ako vtedy v úvodnej reči Angela Merkelová pomenovala klimatickú zmenu, respektíve jej možné riešenia.
V týchto dňoch prebieha v poradí už 29. klimatická konferencia v azerbajdžanskom Baku. Má svet ešte stále dôvody na euforickú radosť alebo ho čaká skôr začiatok konca globálnej spolupráce?
Rok 2024 skončí ako rekordne teplý. Nielen to. Zároveň padne hranica nárastu oteplenia o 1,5 °C oproti predindustriálnej ére. Vďaka doznievajúcemu klimatickému javu El Niño globálna teplota síce dočasne klesne, nie však nadlho. Nie náhodou rastúci počet klimatológov varuje, že svet už vyčerpal „povolené“ množstvo fosílnych palív, ktoré by umožnilo obmedziť oteplenie do úrovne 1,5 °C. Pritom heslom COP-27 v Glasgowe pred troma rokmi bolo optimistické „1,5 °C je nažive“!
Vymklo sa nám otepľovanie z rúk?
Aby toho nebolo málo, tak nová správa vedcov sledujúcich každoročný stav uhlíkového cyklu upozorňuje, že globálna spotreba fosílnych palív bude znovu rekordná. Následky spaľovania fosílnych palív a odlesňovania prvý raz v histórii prekročia 40 miliárd ton oxidu uhličitého ročne vypustených do atmosféry. Udržať oteplenie do hranice 2 °C síce nie je ešte technicky nemožné, čoskoro však bude. Je totiž ťažké predstaviť si, že emisie skleníkových plynov môžu klesať takmer tak rýchlo ako počas protipandemických opatrení až do nuly.
Snahy, aspoň teoretické, spomaliť klimatickú krízu vyvrcholili v Paríži v roku 2015. Vtedy prakticky ešte celý svet deklaroval vôľu udržať oteplenie v rozmedzí 1,5 až 2 °C. Ako sa hovorí, papier znesie všetko, respektíve sľubom neurazíš. Kritické hlasy o tom, že Parížska dohoda k ničomu reálnemu nezaväzuje, že sotva povedie aspoň k čiastočnej realizácii vyslovených sľubov, boli umlčiavané a prehliadané; stále prevládala eufória nad reálnym stavom.
Komunikačné a technologické kanály zostávajú hluché a nemé, namiesto uvoľnenej a priateľskej atmosféry, ktorú riešenie globálnych problémov vyžaduje, vo svete už roky prevažuje atmosféra strachu, paranoje a vytvárania nových nepriateľov.
Súčasné „záväzky“, teda nie skutočný pokles emisií, ale sľub o ich možnom znížení, by už aj tak znamenali do konca storočia oteplenie o viac ako 2,5 °C. V prípade naplnenia horších klimatických scenárov nárast oteplenia o viac ako 3 °C. Pritom už pri prekročení hranice 1,5 °C stúpa reálna možnosť naštartovania kolapsu Golfského prúdu s fatálnymi následkami.
Klimatická realita však, zdá sa, svetových lídrov stále nijako nevzrušuje. Mnohí napokon radšej ani neprišli, ako napríklad Joe Biden alebo Emanuel Macron. Nepríde ani Vladimir Putin, a keby aj náhodou chcel, riskoval by zatknutie. Neprídu ani mnohí ďalší. Od tejto konferencie nemôže už otepľujúci sa svet skutočne ani len očakávať nič, čo by aspoň teoreticky smerovalo k menej krízovým scenárom.
Namiesto spolupráce nová studená vojna
Stretnutie v Baku neúprosne kráča k rozpadu akýchkoľvek, dokonca aj kozmetických, snáh o zmenu nastolených trendov. Čo iné však možno čakať v atmosfére, v ktorej mocní tohto sveta (žiaľ, na čele s tými, ktorí ovládajú Európsku úniu) uprednostňujú namiesto dialógu horentné nárasty „obranných“ rozpočtov a tlačia výdavky na zbrojenie k novým výšinám?
Komunikačné a technologické kanály zostávajú hluché a nemé, namiesto uvoľnenej a priateľskej atmosféry, ktorú riešenie globálnych problémov jednoznačne vyžaduje, vo svete už dlhé roky prevažuje atmosféra strachu, paranoje a vytvárania nových nepriateľov. Aj keď nástup novej americkej administratívy môže byť – aspoň zatiaľ – určitou nádejou na upokojenie aspoň jedného veľkého a čoraz neľútostnejšieho konfliktu, jej deklarovaný odchod od záväzkov vyplývajúcich z Parížskej klimatickej dohody sa môže stať tým povestným klinčekom do rakvy globálneho riešenia naliehavého problému budúcnosti celej planéty. USA sú aj na tomto poli príliš významným hráčom.
Blížime sa k svetu, v ktorom bude na globálnej šachovnici uvažovať a ťahať každý sám za seba? Blížime sa k svetu, v ktorom sa jednotlivé geopolitické bloky zabetónujú za železné opony, v porovnaní s ktorými bola studená vojna len smiešnou epizódkou, a ich lídri budú sami seba presviedčať, že v tom najlepšom prípade neprivedú stámilióny ľudí do nejakého nového, oveľa ničivejšieho vojnového konfliktu, než aké svet zažil doteraz?
Radi by sme sa mýlili. Ešte nevieme, čo Baku prinesie. Zatiaľ to však vyzerá, že COP-29 v jednej veľmi významnej oblasti bude začiatkom konca krásneho, no možno až príliš naivného sna o globálnej spolupráci.
Názory externých prispievateľov nemusia vyjadrovať názor redakcie.