V poslednej dobe mi utkveli v hlave dva populárne grafy, ktoré obleteli sociálne siete. Boli o platoch. Samozrejme, nenajeme sa z nich, teda okrem jedného občana. Jeden hovoril o platoch premiérov v EÚ.
Neboli uvedené v absolútnej hodnote, ale v pomere k priemernej mzde v danej krajine, čo má väčšiu výpovednú silu. Asi nikoho neprekvapilo, že náš premiér sa umiestnil na druhom mieste odvrchu. Nepodarilo sa mi nájsť podrobnosti, no nie som si istý, či správne zarátali obrovskú nezdanenú časť, ktorú si nadelil. Možno by poskočil zo zahanbujúceho druhého miesta na prvé a predbehol tak, koho iného, Viktora Orbána.
Druhý graf bol o priemerných platoch prepočítaných na ich kúpnu silu v danej krajine. Tak tam bolo Slovensko posledné z celej EÚ. Obávam sa, že obe správy, ktoré grafy podávajú o našej krajine, spolu súvisia a obe vypovedajú o stave, v akom sa nachádzame. Premiér, „sociálny demokrat“, bez hanby nosí hodinky, ktoré stáli dva ročné priemerné platy, býval v luxusnom byte, ktorý si prenajímal u zločinca (tu používam jeho vlastnú terminológiu – označil takto exprezidenta Andreja Kisku, pričom jeho nájomcu vidia súdy omnoho horšie).
A tak sa nečudujme, že aj napriek veľkým sumám, ktoré spoločnosť dáva do zdravotníctva, je realita taká, aká je: všade načiahnutá ruka pýtajúca peniaze, nekonečné termíny na objednanie a chátrajúce budovy nemocníc.
Papalášstvo sa rozmáha do dlho nevídaných rozmerov, spolu s prepojením finančných a záujmových skupín na štát, ktoré sa už ani nezakrýva. Ako to súvisí s druhým grafom? Uvediem niekoľko aktuálnych príkladov.
Kto pozorne počúva vyjadrenia predsedu Lekárskeho odborového združenia Petra Visolajského, nemohol si nevšimnúť, že platy lekárov nie sú to hlavné v nespokojnosti zdravotníkov. Hovorí o tom, ako sú na zdravotníctvo nalepené firmy, ktoré si z neho kráľovsky žijú. Vždy si na jeho slová spomeniem, keď chodím okolo nenápadného rodinného domu, pred ktorým sú zaparkované aj na bratislavské pomery obrovské autá. Sídli tam firma podnikajúca v zdravotníctve. Pritom ide o malé ryby.
A tak sa nečudujme, že aj napriek veľkým sumám, ktoré spoločnosť dáva do zdravotníctva, je realita taká, aká je: všade načiahnutá ruka pýtajúca peniaze, nekonečné termíny na objednanie a chátrajúce budovy nemocníc.
Iný príklad je nákladná verejná správa. O nevyhnutnosti reformy sa dlho hovorí, no minister vnútra skôr rieši karneval stredoškolákov. Niečo tak bizarné, že si to všimli i zahraničné médiá. Ak voľakedy vznikol Útvar hodnota za peniaze, aby sa do politických rozhodnutí prinieslo racionálne myslenie, tak jeden z prvých krokov súčasnej vlády bolo odstavenie tejto inštitúcie od posudzovania jej nápadov. Vláda svoje funkčné obdobie začala nie prípravou premyslenej konsolidácie verejných financií, ale narýchlo účelovo novelizovaným Trestným zákonom. Oboje potom musela niekoľkokrát meniť.
Toto všetko sú hrubé zlyhania, pritom na úpadok krajiny stačí menej. Ukázalo sa to pri hodnotení dlhodobého pôsobenia Angely Merkelovej na čele Nemecka. Viazanosť na export do Číny, na lacné energie z Ruska, neochota investovať do infraštruktúry aj v čase nulových úrokov a celkovo protireformný postoj urobili z Nemecka chorého muža Európy. Pripomína nám to niečo?
Inými slovami, dostali sme sa do pozície, keď sa politické elity viac zaoberajú samy sebou a svojím politickým, osobným či finančným prospechom, než správou krajiny. Vysvedčením pre nás všetkých je ten druhý graf – z ktorého sa nenajeme, doslovne.
Názory externých prispievateľov nemusia vyjadrovať názor redakcie.