Kapitalizmus sa síce stal jediným socioekonomickým systémom, no okrem liberálnej demokracie má svoj autoritársky, politický variant. Ten vidíme predovšetkým v Číne, odkiaľ sa však nechystá odísť.
Vyvolenosť vyššej triedy
Na rozdiel od liberálneho kapitalizmu legitimizovaného demokraciou si svoje opodstatnenie stavia na efektívnom riadení ekonomiky a vyšších mierach hospodárskeho rastu. Z toho dôvodu musí byť neustále v strehu, aby v prípade horších výsledkov nedochádzalo k vzburám. Problémy však má aj západný variant kapitalizmu, prítomný v USA a Európe, kde sa obyvatelia búria proti do seba zahľadeným elitám a sebestačnej vyššej triede.
Tunajšie elity sa prestali zaujímať o životy ostatných, keď uverili vo výhradnosť a zaslúženosť svojho postavenia. Sociálne výhody, ktoré mal štát poskytovať všetkým členom spoločnosti, boli nahradené normou sebestačnosti a meritokracie (zásluhovosti), ktoré nedávajú nič zadarmo. Tým, že vyššia trieda presvedčila samu seba, že jej vyvolenosť je prirodzená, však stratila sympatie ovládaných.
Ak totiž ľudí klasifikujeme len na základe schopností, a neberieme do úvahy ich nerovnosť šancí, tak tým najlepším síce umožníme vymaniť sa z nižšej triedy, no ostatným jej členom ponechávame iba bezmocné zúfalstvo. Ak odmietneme zohľadniť odlišné spoločenské východiská a horšie štartovacie čiary, v politike neostane priestor situáciu zlepšiť a spôsobí to úplné odcudzenie časti spoločnosti. Ostane len priestor pre rast populistickej politiky, ktorá návrhy na zlepšenie daného stavu neponúka.
Ak ľudí klasifikujeme len na základe schopností, a neberieme do úvahy ich nerovnosť šancí, tak tým najlepším síce umožníme vymaniť sa z nižšej triedy, no ostatným jej členom ponechávame iba bezmocné zúfalstvo.
A ak neexistuje alternatíva voči etike zásluhovosti (meritokracii) ani možnosť pozdvihnúť svoje sociálne postavenie, voliči bez perspektívy sa upínajú k obrane prostredia, ktoré je im povedomé. V premenlivom a nestálom období chcú mať veci pod kontrolou a byť pánmi aspoň svojho sveta. To je podľa sociológa Clausa Offeho dôvod, prečo sa obracajú k politikom, ktorí chcú stavať ploty, múry a zavádzať clá.
Populisti typu Boris Johnson, Viktor Orbán či Donald Trump využívajú strach z negatívneho ekonomického vývoja, klesajúcej sociálnej mobility a ohrozenia kolektívnej identity, vyplývajúcej z príchodu imigrantov, ktoré by ich prehru mohli spraviť permanentnou.
Východisko v autoritárskych úchylkách
Štát pod vplyvom neoliberálnej ideológie odmieta alebo zaneviera na nástroje, ktoré má na pomoc porazeným. Či už pracujúcim prostredníctvom aktívnej politiky na trhu práce, skoršieho odchodu do dôchodku, rekvalifikačných programov či podporou ďalšieho vzdelávania; alebo podnikateľom cez dotácie, alebo fiškálne a monetárne stimuly, ktoré by im pomohli znovu získať životaschopnosť. Režim postavený na politickom liberalizme (zastupiteľskej demokracii, vláde zákona, deľbe moci a pravidelných voľbách) sa tak nedokáže vyrovnať s problémami a chaosom vytváranými neoliberalizmom, ako je rastúca nerovnosť, stagnácia, prekarizácia, zadlženosť a iné podoby neistôt. Keďže sa rozpor medzi ekonomickým a politickým liberalizmom prehlbuje, voliči hľadajú východisko v autoritárskych úchylkách.
Podľa Nancy Fraserovej americkí voliči už pri prvom Trumpovom víťazstve odmietli progresívny neoliberalizmus, v ktorom sa dôraz na nové sociálne hnutia (feminizmus, antirasizmus, multikulturalizmus a LGBTQ práva) spája s financializáciou ekonomiky a sektorom služieb (Wall Street, Silicon Valley). V tomto zmysle sa hlásanie diverzity, nediskriminácie a posilnenia postavenia menšín zameriava na pomoc talentovaným („šikovným“) jednotlivcom z ich radov, nie na celkovú rovnosť a zrušenie hierarchií vôbec.
Navyše prichádza vo chvíli, keď výrobný sektor upadá, takže pre pracovníkov priemyslu, na nich naviazané profesie manažérov, malých podnikateľov a vidiecke obyvateľstvo postihnuté deindustrializáciou, predstavuje hrozbu. Situáciu ešte zhoršuje progresívne moralizovanie nadávajúce im do zaostalosti, takže sa nemožno čudovať, že mnohí za svoju zlú situáciu vinia politickú korektnosť, imigrantov a moslimov.
Americká Demokratická strana bola aj v týchto voľbách spojená s identitárskou rétorikou a témami, ktoré sa nevyhraňovali voči elitám. Namiesto toho, aby sa zamerala na témy oslovujúce pracujúcich a porazených, kládla dôraz na kultúrne otázky, ktoré oslovujú len malú skupinu ľudí, no zato odrádzajú pracujúcich z radov menšín (ešte viac nebelochov ako naposledy volilo Trumpa).
Druhé víťazstvo Donalda Trumpa ukázalo, že nešlo o náhodnú odchýlku od liberálneho konsenzu. Liberálna demokracia bola ekonomickou liberalizáciou zatlačená do slepej uličky, z ktorej nevie nájsť východisko. Populistickí lídri voličom ponúkajú ochranu od vonkajších hrozieb – buď imigrantov alebo zahraničných dodávateľov, za ktorú si pýtajú politickú podporu svojich režimov mäkkého autoritárstva. Dohoda s populistami ostáva naďalej jasná: my vám poskytneme určitú sociálnu ochranu, zatiaľ čo vy nám budete tolerovať menej politických obmedzení a pošliapavanie demokracie.
Názory externých prispievateľov nemusia vyjadrovať názor redakcie.