Na rozdiel od ostatných štátov regiónu bola transformácia spojená aj s integráciou do iného štátu, do Nemeckej spolkovej republiky (NSR). Spojenie NDR a NSR znamenalo zároveň aj prvé rozšírenie Európskej únie smerom na východ. V súčasnosti sa medzinárodne hovorí o východnom Nemecku – oblasti bývalej NDR – a to najmä s ohľadom na obzvlášť rýchly vzostup pravicovo-extrémistickej Alternatívy pre Nemecko (AfD).
V niektorých aspektoch súvisí vzostup pravice s osobitou históriou transformácie východného Nemecka. Tak ako v iných krajinách strednej a východnej Európy boli aj tu na prelome rokov 1989 – 1990 veľké očakávania zlepšenia materiálnych podmienok a väčšej demokratickej participácie. Otázku transformačnej politiky v NDR rýchlo zatienila otázka zjednotenia Nemecka. So silnou západonemeckou podporou a s prísľubmi prosperity zvíťazila v ľudových voľbách v NDR na jar 1990 Kresťanskodemokratická únia (CDU).
Prvý experiment: šoková terapia
Namiesto „prekvitajúcej krajiny“, ktorú sľuboval vtedajší kancelár Helmut Kohl, však nasledovala šoková terapia ktorá bola v strednej a vo východnej Európe vôbec najradikálnejšia. Volebné víťazstvo CDU otvorilo cestu k menovej únii s NSR. To znamenalo ekonomický koniec NDR, po ktorom na jeseň 1990 nasledoval jej politický koniec. Výmenný kurz dvoch mien v žiadnom prípade nezodpovedal výkonnosti priemyslu NDR. Prevalcoval ho západný dovoz. Privatizačná politika úradu Treuhand (obdoba nášho Fondu národného majetku) sa zamerala na rýchlu privatizáciu východonemeckého hospodárstva. Západonemecké spoločnosti len skúpili svojich konkurentov vo východnom Nemecku a zatvorili ich. Východné Nemecko sa náhle prepadlo do drastickej deindustrializácie.
Nezamestnanosť prudko vzrástla. Len medzi rokmi 1989 a 1991 zanikli viac ako dva milióny pracovných miest. Napriek určitým bezpečnostným mechanizmom bola skúsenosť s náhlou masovou nezamestnanosťou a nestabilnými pracovnými podmienkami pre mnohých východných Nemcov traumatizujúca. Masovo demonštrovali a baníci v baniach draselných solí dokonca proti zatváraniu tovární niekoľko týždňov držali hladovku – bezúspešne. Ukázalo sa, že mnoho východných Nemcov malo pôvodne celkom iné predstavy o tom, čo znamená demokratická participácia.
Namiesto „prekvitajúcej krajiny“, ktorú sľuboval vtedajší kancelár Helmut Kohl, nasledovala šoková terapia ktorá bola v strednej a vo východnej Európe vôbec najradikálnejšia. Západonemecké spoločnosti len skúpili svojich konkurentov vo východnom Nemecku a zatvorili ich. Východné Nemecko sa náhle prepadlo do drastickej deindustrializácie.
V priebehu 90. rokov sa situácia čiastočne znovu stabilizovala a dočasne oživila. Východné Nemecko – podobne ako ekonomiky strednej a východnej Európy – sa stalo priemyselným dodávateľom. V porovnaní so západným Nemeckom ale malo výrazne menej dobre platených pracovných miest. Dodnes sú na popredných miestach zväčša západní Nemci. Pretrvávajú aj veľké ekonomické a sociálne štrukturálne rozdiely medzi západným a východným Nemeckom. Hrubý príjem východonemeckých domácností bol v roku 2023 len 82 % západnej úrovne. Západné a východné Nemecko sú „zjednotené nerovnomerne“, ako nedávno uviedol vo svojej štúdii sociológ Steffen Mau.
Traumatické roky transformácie a pretrvávajúce nerovnosti medzi východom a západom Nemecka viedli k celkovej strate dôvery v štátne inštitúcie. Tradičné strany NSR sú vo východnom Nemecku oveľa menej zakorenené ako v západnom.
Dôsledky chýb transformácie
Nespokojnosť s transformáciou zľava čiastočne formulovala Strana demokratického socializmu (PDS), a neskôr – po zlúčení so západonemeckým ľavicovým zoskupením – Ľavica (Die Linke). Jej členovia sa spočiatku zbierali z členov bývalej Zjednotenej socialistickej strany Nemecka (SED) orientovaných na perestrojku – teda z bývalej štátnej strany. PDS rozvinula sebakritiku niekdajšej štátnosocialistickej praxe – a zamerala sa najmä na sociálne otázky. Vo východonemeckých spolkových krajinách sa pri rôznych príležitostiach stávala súčasťou koaličných vlád. Ľavica stratila profil a rozdelila sa. V spolkových krajinách východného Nemecka sa v posledných mesiacoch dokázala celkom dobre etablovať Aliancia Sahry Wagenknechtovej (BSW), ktorá sa odštiepila od ľavice. Spája silné požiadavky na sociálny štát a mierovú politiku – obzvlášť populárnu vo východnom Nemecku – s konzervatívnejším profilom v iných otázkach a reštriktívnou utečeneckou politikou.
Traumatické roky transformácie a pretrvávajúce nerovnosti medzi východom a západom Nemecka viedli k celkovej strate dôvery v štátne inštitúcie.
Hneď na začiatku spoločenskej zmeny po novembri 1989 sa však vo východnom Nemecku prejavila násilná pravicová subkultúra, zameriavajúca sa voči cudzincom a disidentom. Trvalo sa presadila na vidieku a v malých mestách. Toto prostredie vytvorilo jednoduché východiská pre AfD, ktorú pôvodne založili západonemeckí neoliberálni ekonómovia ako neoliberálno-nacionalistickú formáciu v dôsledku finančnej krízy v roku 2008. Od začiatku k nej patrilo aj silnejúce pravicovo-extrémistické hnutie.
Ultranacionalizmus a rasizmus sú súperiace ideológie, ktoré neoliberalizmu veľmi dobre vyhovujú. Vo východnom Nemecku AfD v istom zmysle prezentuje vzburu tých, ktorí sa považujú za Nemcov druhej kategórie, a teraz stoja proti tým, ktorých oni sami považujú za Nemcov tretej kategórie – teda Nemcov pochádzajúcich z radov migrantov.
V materiálnej sfére ide hlavne o prístup k sociálnym dávkam. AfD popiera potrebu ekologickej reštrukturalizácie, čím hovorí, že z hľadiska ekonomickej štruktúry môže zostať všetko pri starom. V spoločnosti s katastrofálnymi reštrukturalizačnými skúsenosťami z 90. rokov sa to stretáva s pozitívnym ohlasom. AfD okrem toho využíva situácia na zvyšovanie svojich bodov postojom k politickému riešeniu vojny na Ukrajine.
Tento rok získala AfD v krajinských voľbách vo východonemeckých spolkových krajinách Durínsko, Sasko a Brandenbursko približne 30 % hlasov. Koalície proti AfD môžu tamojší kresťanskí a sociálni demokrati vytvoriť len so začlenením alebo aspoň s toleranciou BSW. To naznačuje rozklad starého západonemeckého politického poriadku, ako aj získavanie priestoru extrémnej pravice. Podľa sociológa Wolfganga Englera predstavoval spoločenský prechod východných Nemcov do neistoty pred 30 rokmi avantgardu – predvoj. No na rozdiel od Englerových predpokladov ide v mnohom o avantgardu pravice.