Takýto stav nie je antropologicky prirodzený. Nie je ani imanentný kresťanskému učeniu, ktoré dôrazom na monogamiu kedysi posunulo vzťahy mužov a žien k väčšej rovnosti. Malo by to urobiť aj dnes. Rovnosť nie je popieraním rozdielov. Dnes však môže práve väčšia rovnosť mužov a žien zachrániť rodinu a tým aj spoločnosť.
Zapojenie žien do ekonomiky je prirodzenou požiadavkou spoločnosti. Ženy sú rovnako schopné ako muži. Vysoké školy absolvuje viac žien ako mužov. Je logické, aby mali rovnaké príjmy ako muži. Jedným z faktorov, ktoré udržiavajú majetkovú nerovnosť medzi pohlaviami, sú kultúrne normy, podľa ktorých si žena má hľadať sociálne dominantnejšieho, teda staršieho, bohatšieho, mocnejšieho muža.
Vzniká tak situácia, keď muž svojim úspechom zväčšuje i svoje možnosti nájsť si partnerku, kým u ženy je to naopak. Čím je úspešnejšia, zdatnejšia, tým sa zmenšuje okruh jej potenciálnych partnerov. Nedáva to zmysel. Napriek tomu touto normou sa riadia viaceré schopné ženy, ale aj muži, ktorí vôbec nie sú sociálne či fyzicky dominantní. Idú tak sami proti sebe. Má to i dva významné spoločenské následky: polygýniu a znižovanie pôrodnosti.
Muž svojím úspechom zväčšuje i svoje možnosti nájsť si partnerku, kým u ženy je to naopak. Čím je úspešnejšia, tým sa zmenšuje okruh jej potenciálnych partnerov. Nedáva to zmysel.
Faktická polygýnia, teda viacženstvo niektorých statusovo dominantných mužov je znakom súčasného neoliberalizmu. Priemerný rozdiel v príjmoch medzi mužmi a ženami vytvárajú najmä vysoké príjmy pomerne malej skupiny mužov. Ak majú bežné pracujúce ženy a muži približne porovnateľné príjmy, no zároveň ženy na základe kultúrnej normy hľadajú statusovo dominantného muža, speje to k dvom stratégiám výberu partnera: buď veľa žien zostane „single“, alebo na jedného dominantného muža pripadne viac žien.
Polygýnia má často poradový charakter, muž partnerky postupne strieda. Bohatý či mocný muž má takto občas rodinu s niekoľkými ženami. Prípadne má rodinu a potom ešte nejakú „hračku“.
Viaceré ženy, ktoré do takýchto „háremov“ vstupujú, však buď nemajú deti, alebo majú len jedno dieťa. Ak k tomu prirátame aj ženy ktoré hárem odmietajú, no pod vplyvom noriem si rodinu s rovnocenným či statusovo slabším partnerom nezaložia, výsledkom je znižovanie pôrodnosti. Uvedený jav nie je jediným vysvetlením znižovania pôrodnosti, ale jeho význam je zjavný. Je dobre empiricky zdokladovaný aj v kontexte pojmu „sociálna neplodnosť“.
Vzťahy mužov a žien nemusia byť len o rodení detí. Byť v háreme je však nedôstojné. Je to zvláštne „partnerstvo“, keď jeden vo vzťahu je viac-menej jediným a ten druhý len jedným z viacerých v poradí, či druhoradou „hračkou“ popri skutočných reprodukčných partneroch. Mrzuté je aj predávať svoju krásu za niečí sociálny status. Pre obe pohlavia je rovnako prirodzené, a teda i oprávnené, vyberať si partnera podľa telesných a osobných znakov. Pozícia v historicky ohraničenom spoločenskom systéme nevypovedá o evolučných kvalitách človeka. Ten, kto si partnera hľadá na základe tejto pozície, ťahá evolučne za kratší koniec.
Ekonomika predbieha vývoj kultúrnych noriem, no ich zmena nie je hrou na jednu bránku. Nielen muži potrebujú niekoho ľudsky príjemného. Mali by ženám dať to, čo prirodzene potrebujú aj ony. Ženy, a nielen tie úspešné, by sa však mali stať aj zrelými a nebazírovať na dominancii muža. V ich rukách nie je len osud sveta, ale aj ich dôstojnosť.
Názory externých prispievateľov nemusia vyjadrovať názor redakcie.