Do našej ulice – hovorím o austrálskom Perthe – smetiarske auto chodí raz za týždeň. Netuším prečo, ale šofér si obľúbil úsek asfaltky, ktorý sa tiahne práve pod balkónmi nášho domu. Zastane tam, nechá motor pustený a na takú polhodinku si oddýchne, pričom sa zabáva so svojím smartfónom. O pol siedmej ráno. Motor mierumilovne beží, z výfuku ľahostajne stúpa exhalát. Na boku modrého smetiarskeho auta sa skvie nápis: Dbáme o trvale udržateľnú budúcnosť. Nerozumiem tomu.
A keď už sme pri odpadkoch. Smetiaky máme dvojaké: so zeleným a so žltým vrchnákom. Do smetiakov so zeleným vrchnákom patria organické smeti, pod žltým majú končiť recyklovateľné. Obyvatelia nášho domu však, jemne povedané, kašľú na separovanie odpadu. Zdá sa, že niet sily, ktorá by ich k tomu prinútila. Zjavne je to jedno aj realitnej firme, ktorá náš obytný dom spravuje.
V našom dome bývajú aj takí občania, ktorí po kúpe niečoho nového kartóny jednoducho vyhodia na trávnik. Asi sa nazdávajú, že mesto prevádzkuje nejakú službu, ktorá kartóny, nezriedka už premočené od dažďa, skôr či neskôr odstráni. Ja o nijakej takej službe neviem, a tak okolie nášho domu občas začína pripomínať predmestie Káhiry.
Stratený v separovaní
Manažment letísk vo zvýšenej miere dbá na to, aby zeleň na našej planéte sa udržala čo najdlhšie. Prejavuje sa to napríklad klesajúcim počtom zamestnancov a zvyšujúcim sa počtom kovových smetiakov určených na pedantné separovanie odpadu. Smetiaky sú označené farebnými ikonkami. Do jedného ide papier, do druhého plasty, do tretieho sklo, do štvrtého organický odpad. Ako som už spomenul, pri našom dome sú smetiaky len na dva druhy odpadu, takže plasty a sklo končia na spoločnom dne. Spôsoby triedenia sa rôznia. Zaujímalo by ma, či je v tom nejaký racionálny zámer.
Najnovšie niektoré aerolínie pasažierom k jedlu už nedávajú plastový či kovový príbor, ale drevený. Čože? Ako šetríme lety, keď milióny cestujúcich sú nútení používať jednorazové drevené vidličky a nože? Alebo nejde o skutočné drevo, ale iba o akúsi imitáciu a my sa máme upokojiť, lebo žiadne lesy a háje neboli vyrúbané? Z akých materiálov a v akých podmienkach sa tá imitácia dreva vyrába? Z recyklovaného papiera? A je to vôbec ekologicky ohľaduplný spôsob výroby? Bol by som nesmierne vďačný, keby sa našiel niekto, kto by mi to zrozumiteľne vysvetlil. A potom ešte aj to, ako je to s tým separovaním odpadu – prečo sa niekde separuje jedným a niekde inakším spôsobom.
Bla-bla-bla
Ak pri výbere peňazí z bankomatu nežiadate aj papierové potvrdenie o výbere či zostatku na účte, stroj sa vám poďakuje za to, že pomáhate zachraňovať zelenú pokrývku nášho sveta. Som zvedavý, či aj predstavitelia vrcholných bankových manažmentov, ktorí prvou triedou lietajú krížom-krážom po svete do luxusných dovolenkových destinácií, sa na každom kroku správajú ekologicky uvedomelo.
Pripadá mi trochu nehorázne, že nám ekologicky uvedomelú etiku, ktorá má zastaviť úpadok planéty, vnucujú práve tí, ktorí sa v uplynulých desaťročiach pričinili o jej devastáciu v najväčšej miere.
Mimochodom, pripadá mi trochu nehorázne, že nám ekologicky uvedomelú etiku, ktorá má zastaviť (zatiaľ trvalý) úpadok planéty, vnucujú práve tí, ktorí sa v uplynulých desaťročiach pričinili o jej devastáciu v najväčšej miere.0
Hovorím o finančných elitách, ktoré onoho času pokarhala aj environmentálna aktivistka Greta Thunbergová. Ako som sa dočítal v knihe Doppelganger ľavicovej liberálky Naomi Kleinovej, Greta si už medzitým uvedomila, že finančníci jej reči púšťajú jedným uchom dnu, druhým von. A preto, ak ešte prijme pozvanie na nejakú konferenciu, tak namiesto zrozumiteľných slov tým zazobaným tupohlavcom hovorí: bla-bla-bla.
Dômyselnejší spôsob?
Zdá sa mi, že aj v hoteloch sa udiala výrazná zmena. Pred niekoľkými rokmi sme ešte v izbách mohli nájsť výzvu, aby sme uteráky používali viackrát, lebo takto chránime životné prostredie. Neviem, ako je to v ktorom hoteli, ale ja som sa už veľmi dlho nestretol s kartičkami s takýmto upozornením. Keď chyžná zaklope na dvere, jej prvá otázka znie: „Vymeniť uteráky?“
To, že v hotelových izbách v zime i v lete musíme zapínať klímu, lebo sa nedajú otvoriť okná (vraj kvôli bezpečnosti detí) nevzrušuje nikoho ani z personálu, ani z manažmentu. A tak sa počas hotelového pobytu musíme vzdať čerstvého vzduchu, ktorý je, nazdávam sa, dosť dôležitý pre ľudský organizmus.
Úsporné opatrenia zasiahli aj osvetlenie. Nedávno som pobudol v istom sydneyskom hoteli, kde na recepcii a na chodbách bola tma ako na Rembrandtových maľbách. V izbe síce bolo niekoľko lámp, no vydávali také slabé svetlo, že ste ich museli mať zažatých niekoľko, aby ste vôbec mohli čítať knihu.
Možno som hlúpy a neviem niečo, čo všetci už vedia. Možno to všetko, čo som tu vymenoval, nejakým, nie celkom zjavným, no o to dômyselnejším spôsobom predsa len prispieva k ozdravovaniu našej planéty. Bol by som strašne rád, keby ma v tejto mojej domnienke niekto utvrdil.
Názory externých prispievateľov nemusia vyjadrovať názor redakcie.