Hizballáh deklaroval, že údery na Izraelom okupované územia aj Izrael zastaví, len čo Tel Aviv ukončí nemilosrdné decimovanie Pásma Gazy.
Lenže izraelský premiér Benjamin Netanjahu – teraz už aj hľadaný vojnový zločinec – akékoľvek rokovania o navrátení rukojemníkov, prípadne rozhovory o pokoji zbraní od úplného začiatku sabotoval. To detailne zdokumentovala izraelská aj západná tlač. Hizballáh teda pokračoval v ostreľovaní izraelských pozícií, pričom napospol cielil na vojenskú infraštruktúru.
Vojenský konflikt sa mohol podľa libanonského ministra zahraničia skončiť už koncom septembra, keď bývalý šéf Hizballáhu Hassan Nasralláh akceptoval dočasné prímerie navrhnuté americkým a francúzskym prezidentom. Nasralláh bol však tri dni na to zabitý pri izraelskom nálete. To ilustruje Netanjahuovu neochotu pristúpiť na dočasné zastavenie paľby.
Asymetrická miera deštrukcie
Ak zohľadníme pomer vzájomných útokov do septembrovej eskalácie, zistíme, že drvivú väčšinu úderov vykonali Izraelské obranné sily (IDF). To sa logicky premieta do asymetrickej miery deštrukcie a počtu usmrtených civilistov v Libanone a Izraeli. IDF v južnom Libanone podľa lokálnych zdrojov zničili takmer 40 libanonských dedín a miest a vyhodili do vzduchu 40-tisíc bytových jednotiek.
Počas izraelského bombardovania, ostreľovania a ďalších ofenzívnych akcií bola vysídlená viac ako pätina libanonskej populácie: o život prišlo viac ako 3 800 Libanončanov, do značnej miery civilistov. Pri útokoch Hizballáhu a počas izraelskej pozemnej invázie do Libanonu zomrelo 127 Izraelčanov, vrátane 47 civilistov, zatiaľ čo na severe Izraela bolo evakuovaných stotisíc osôb.
Hizballáh má rozsiahly rezervoár potenciálnych regrútov, ktorých rodiny umierali pod izraelskými bombami.
Hoci deklarovaným cieľom Netanjahuovej vlády bolo zasadiť Hizballáhu smrtiaci úder, pozemné sily IDF narazili na juhu Libanonu na tuhý odpor šiitských bojovníkov a utrpeli nemalé straty. Hoci operačné a komunikačné kapacity Hizballáhu podstatne ochromila infiltrácia izraelských tajných služieb do jeho radov, pagerové útoky a likvidácia jeho velenia, šiitské hnutie zďaleka nebolo porazené.
Vratký pokoj zbraní
Netanjahu teda na popud Bidenovho kabinetu pristúpil na dvojmesačné prímerie, ktoré by mu malo poskytnúť drahocenný čas na preskupenie a prezbrojenie IDF. Podľa textu dohody o prímerí sa Izrael aj Hizballáh zaviazali, že proti sebe nepodniknú žiadne ofenzívne akcie. Hizballáh by sa mal stiahnuť severne za rieku Lítání, a Izrael by mal do dvoch mesiacov opustiť juh Libanonu. Jedinou vojenskou silou, ktorá bude môcť operovať na juhu Libanonu, sa stanú libanonské bezpečnostné sily, ktoré sa podobne ako medzinárodné sily UNIFIL stali terčom izraelských útokov.
Vratký pokoj zbraní má podľa očakávania prvé trhliny. Izrael, ktorý si uzurpoval výsadu zareagovať vojenskou silou na akúkoľvek hrozbu, vykonal letecký útok neďaleko libanonského mesta Týr a jeho artiléria ostreľuje mestá a dediny na juhu Libanonu. Hoci tvrdenia o porušovaní prímeria prichádzajú z oboch strán, IDF na rozdiel Hizballáhu unilaterálne siahajú k vojenskej sile. Libanonskí civilisti sa aj naďalej snažia vrátiť do svojich domovov na juhu krajiny, hoci im v tom izraelská armáda bráni. Zdá sa teda, ako by tento zdanlivý pokoj zbraní závisel predovšetkým od pevných nervov Hizballáhu, a nie dobrej vôle Tel Avivu.
Ilúzia sektárskeho konfliktu v Libanone
Izraelský premiér v reakcii na výpad palestínskych militantov do izraelských kibucov deklaroval svoj velikášsky plán na rekonfiguráciu Blízkeho východu pomocou vojenskej sily. Lenže masívne nasadenie vojenskej sily na premenu Blízkeho východu, ktorej ultimatívnym cieľom je zmena režimu v Iráne, má pochopiteľne svoje limity. Sledujeme to v priamom prenose ako v Gaze, tak v Libanone a koniec koncov aj pri vzájomných útokoch medzi Izraelom a Iránom.
Tak napríklad izraelské údery v Libanone neboli vedené len proti pozíciám šiitského Hizballáhu, pretože IDF strieľali na mierové jednotky UNIFIL, libanonskú armádu, a útočili dokonca aj v kresťanských oblastiach. Tel Aviv sa pomocou tejto agresívnej kampane neúspešne pokúsil využiť slabiny sektárskej podstaty libanonskej spoločnosti, ktorú tvoria šiiti, sunniti, kresťania a drúzovia. Netanjahuov kalkul spočívajúci v rozbití Libanonu pozdĺž sektárskych línií monumentálne zlyhal. To platí aj pre naďalej pevné väzby medzi šiitským Hizballáhom a sunnitským Hamasom.
Šiiti obdobne ako sunniti a kresťania predstavujú zhruba 30 percent Libanončanov, teda asi poldruha milióna ľudí. Zhruba polovica z nich sa hlási k parlamentnej strane Amál a druhá polovica stojí za Hizballáhom, ktorý má aj politické zastúpenie v libanonskom parlamente. Zjednodušene povedané, Hizballáh má rozsiahly rezervoár potenciálnych regrútov, ktorých rodiny umierali pod izraelskými bombami. Je preto naivné sa domnievať, že Hizballáh povedal posledné slovo a že Netanjahuova vízia premeny Blízkeho východu nie je obyčajná ilúzia.
Názory externých prispievateľov nemusia vyjadrovať názor redakcie.