V súlade s ňou červené čiary možno prekračovať malými krokmi. Jedným z dôvodov, prečo Rusko prijalo už niekoľko etáp prekročenia svojich červených čiar, je aj to, že jeho hrozby sa točia najmä okolo jeho jadrového arzenálu.
Možnosť Ruska viesť konvenčnú vojnu so Západom by bola obmedzená aj vtedy, ak by nebolo viazané vojnou na Ukrajine. Ešte jednu vojnu, a to rovno s najsilnejšou vojenskou alianciou sveta, si Rusko teraz dovoliť nemôže.
No a čo sa týka jadrových zbraní, vojna na Ukrajine popri všetkých svojich negatívach, prispela k potvrdeniu jadrového tabu. Hoci Rusko je jadrovou superveľmocou, ani boje na jeho medzinárodne uznanom území, ani ostreľovanie Moskvy neviedli k súdnemu dňu. K súdnemu dňu by však zrejme nutne neviedol ani priamy konvenčný konflikt Ruska a štátov NATO. Nasadenie jadrových zbraní je totiž neefektívne.
Pokiaľ jadrová mocnosť môže prežiť aspoň v redukovanej podobe, tak absolútne zničenie seba i sveta si nezvolí. To je vlastne aj podstatou stratégie porušovania červených čiar.
Pokiaľ jadrová mocnosť môže prežiť aspoň v redukovanej podobe, tak absolútne zničenie seba i sveta si nezvolí. To je vlastne aj podstatou stratégie porušovania červených čiar. Každý malý krok zmení status quo, lenže jeho malá zmena v neprospech jadrovej veľmoci nevedie k sebalikvidačnému kroku. Postupne sa tak môže status quo zmeniť i zásadne, ale jadrová vojna nie je nutná.
Druhou stránkou potvrdenia jadrového tabu je však eliminácia jeho odstrašujúceho účinku. Predstava, že by niekto okupoval hoci len malú časť územia jadrovej veľmoci a ostreľoval jej metropolu, sa v 80. rokoch 20. storočia zdala neprijateľná a predpokladal sa vznik jadrového konfliktu. Dnes sa našťastie potvrdil opak.
Lenže tak ako jadrové nálože nevybuchli kvôli kurskej ofenzíve Ukrajincov či paľbe na Moskvu, nebudú vybuchovať ani v prípade, keby došlo k ruskému útoku na Pobaltie, k vojne Ruska s Poľskom či k invázii na Slovensko. Bola by to však iná vojna, ako tá zo starých príručiek brannej výchovy. Máme spoločenské štruktúry nutné na to, aby bola naša spoločnosť pripravená prežiť prípadnú vojnu? To nie je len o nákupoch drahej výzbroje.
Rusko prijalo na roky 2025–2027 štátny rozpočet, ktorý ráta s rekordnými vojenskými výdavkami. Na vojnu zrejme vynaloží viac peňazí ako počas predošlých vojnových rokov. Asi to nie je preto, že by očakávalo mier. Hrozí tak známy efekt kladiva a klinčeka: ak máte v rukách iba kladivo, každý problém vám môže pripadať ako klinček. Rusi budú mať čoskoro v rukách veľké kladivo, prezbrojené, vycvičené a s bojovými skúsenosťami.
Rusi investovali do tejto vojny priveľa na to, aby sa zmierili so ziskom časti ľavobrežnej Ukrajiny. Vychádzajú z konceptu tzv. strategickej hĺbky, ktorá im má uľahčiť situáciu pri možnom konflikte so Západom. Pre jej naplnenie potrebujú aspoň riadny kus ukrajinského územia. Bez pochopenia strategického rozmeru a urovnania problému na veľmocenskej úrovni sa preto vojna vo východnej Európe nielenže tak skoro neskončí, ale môže sa aj rozšíriť. Nehovoriac o globálnom geopolitickom rozmere, ktorý sa do tejto vojny premieta tým viac, čím viac eskaluje. Dochádza k prerozdeľovaniu sfér vplyvu. Západ má svojich globálnych vyzývateľov, ktorí si neželajú jeho výhru na Ukrajine.
Čínsky prezident Si Ťin-pching vyslovil názor, že zažívame najväčšie medzinárodné zmeny za posledných sto rokov. Podľa Vladimira Putina nasledujúcich 20 rokov vo svete bude turbulentnejších ako predošlé dve dekády. Nie je až také ťažké predpovedať trendy, pokiaľ máte v ruke kľúčiky od nasledujúceho vývoja. Aj keď v tomto prípade je to skôr kladivo…
Názory externých prispievateľov nemusia vyjadrovať názor redakcie.