Dôležitosť režimu Bašára Asada bola pre iránsku diplomaciu i pre bezpečnostnú politiku v minulých rokoch neoddiskutovateľná. Sýria okrem iného patrila medzi skutočne obmedzený počet štátov, ktoré s Iránom spolupracovali na pôde rôznych medzinárodných organizácií.
Súčasne iránsky režim využíval sýrske územie ako kľúčovú pozemnú tepnu pre dodávky materiálnej podpory libanonskému hnutiu Hizballáh. Navyše prostredníctvom svojho vojenského pôsobenia v Sýrii vytváral dodatočný tlak na Izrael a na Spojené štáty, ktorých sily tak neustále zamestnával a nenechal ich na pokoji. Napínaním síl svojich protivníkov na území Sýrie získaval Irán pre seba strategickú dôležitosť a vytváral tak obranný nárazník a tiež dojem efektívneho vedenia asymetrickej vojny. Hoci sa tento dojem vo svetle udalostí posledných mesiacov ukázal ako zdanlivý, Irán sa naň roky spoliehal a investoval doň veľký objem financií.
Lenže vzhľadom na nepriaznivý vývoj bude musieť iránsky teokratický režim svoju stratégiu v regióne riadne prehodnotiť. Iránski spojenci, najmä neštátni aktéri ako Hizballáh, sú pod enormným vojenským tlakom Izraela a jeho spojencov a sotva prežívajú, nieto aby predstavovali účinný nástroj, ktorým by mohol Irán čo i len verbálne operovať na diplomatickom poli. Napokon samotný Irán zaujal v posledných týždňoch „nízkoprofilový“ defenzívny postoj. Totiž po mnohých úspešných októbrových izraelských úderoch proti dôležitej iránskej obrannej infraštruktúre priamo na území Iránu sa bezpečnosť tamojšieho režimu výrazne znížila, takže sa pre túto chvíľu rozhodol Izrael radšej ďalej neprovokovať a nedopustiť tak ďalšie údery.
Iránsky režim stojí pred rozhodnutím: buď začne intenzívnejšie investovať do zbrojenia, alebo radšej peniaze vloží do budovania verejnej infraštruktúry.
Pád Asada predstavuje ďalšiu položku na zozname strát, ktoré iránsky režim za pomerne krátky čas zaznamenal. Navyše hrozí, že so sebou „vezme na dno“ ešte ďalšiu z dôležitých, ale ohrozených položiek – teda Hizballáh, respektíve bude prerušené priame pozemné zásobovanie. Nepochybne sa všetky tieto záležitosti a hrozby dôkladne a horlivo analyzujú v rôznych centrách i zákutiach iránskeho režimu: od revolučných gárd cez vládu prezidenta Pezeškjána až po poradné orgány iránskeho vodcu Alího Chameneího. V určitom prípade však táto kríza iránskej geopolitickej stratégie môže mať svojho víťaza – a to bežných obyvateľov Iránu.
Hoci nie je známy presný objem financií, ktorý iránsky režim vynaložil a stále vynakladá na všelijakú podporu rôznych spriatelených aktérov naprieč celým regiónom, odhaduje sa na miliardy eur ročne. To je v kontexte tvrdých západných sankcií proti Iránu, stagnujúcej ekonomiky i celkovo rastúcej občianskej nespokojnosti s režimom pomerne drahá a kontroverzná položka štátneho rozpočtu.
Už skôr bola táto podpora kritizovaná podstatnou časťou spoločnosti aj niektorými silami režimu. Vyšla navnivoč, no teraz kritika nepochybne prenikne aj do kruhov najvyššej iránskej politiky. Môžu ju ďalej posilňovať aj problémy komplikujúce bežný život – napríklad výpadky dodávok elektrického prúdu či rušenie štátnych subvencií na pohonné hmoty.
Iránsky režim tak stojí pred rozhodnutím: buď začne tieto peniaze investovať do akcelerácie jadrového programu a zbrojenia, čím môže situáciu ďalej eskalovať, alebo ich radšej vloží do budovania verejnej infraštruktúry, čím by mohol získať späť podporu niektorých svojich priaznivcov. Teraz bude zaujímavé sledovať, aký postup iránsky režim zvolí.
Názory externých prispievateľov nemusia vyjadrovať názor redakcie.