Akú úlohu v tomto náhlom zvrate zohrali Izrael, Turecko, Rusko a USA? Zdržalo sa Rusko zasahovania v prospech Asada naozaj len preto, že si nemôže dovoliť ďalšiu vojenskú operáciu mimo ukrajinského divadla, alebo sa odohrala nejaká zákulisná dohoda? Dostali sa USA opäť do pasce podpory islamistov proti Rusku, ignorujúc poučenie zo svojej podpory mudžahedínov v Afganistane v 80. rokoch? Čo urobil Izrael? Ťaží z odklonu pozornosti sveta od Gazy a Západného brehu Jordánu a dokonca si pre seba zaberá nové územie v južnej Sýrii.
Ako väčšina komentátorov ani ja na tieto otázky nepoznám jednoduché odpovede. Preto sa radšej sústredím na širší obraz. Všeobecná črta príbehu, podobne ako v Afganistane po stiahnutí USA a v Iráne počas revolúcie v roku 1979, je tá, že sa neodohrala žiadna veľká, rozhodujúca bitka. Režim sa jednoducho zrútil ako domček z karát. Víťazstvo prešlo na stranu, ktorá bola za svoju vec ochotná bojovať a zomrieť.
Problémom Západu je, že vôbec nie je ochotný bojovať za veľkú spoločnú vec.
To, že režim bol všeobecne nenávidený, nie celkom vysvetľuje, čo sa stalo. Prečo zmizol sekulárny odpor voči Asadovi a zostali len moslimskí fundamentalisti? Rovnakú otázku by sme mohli položiť aj v prípade Afganistanu. Prečo boli tisíce ľudí ochotné riskovať svoje životy, aby stihli odlet z Kábulu, ale nie bojovať proti Talibanu? Ozbrojené sily starého afganského režimu boli lepšie vyzbrojené, ale jednoducho neboli oddané boju.
Podobný súbor faktov fascinoval filozofa Michela Foucaulta pri návšteve Iránu (dvakrát) v roku 1979. Zarazilo ho to, čo považoval za ľahostajnosť revolucionárov k vlastnému prežitiu. Bola to „partizánska a agonistická forma rozprávania pravdy,“ vysvetľuje Patrick Gamez. Snažili sa o „transformáciu prostredníctvom boja a utrpenia, na rozdiel od pacifikačných, neutralizačných a normalizačných foriem modernej západnej moci. Rozhodujúce pre pochopenie tohto bodu je koncepcia pravdy v praxi. Koncepcia pravdy ako pravdy čiastočnej, vyhradenej pre partizánov“.
Ako to sformuloval sám Foucault: „… ak subjekt, ktorý hovorí o práve (alebo skôr o právach), hovorí pravdu, táto pravda už nie je univerzálnou pravdou filozofa. O totalitu sa zaujíma len do tej miery, do akej ju môže vidieť jednostranne, skresľovať a vidieť zo svojho uhla pohľadu. Pravdou ostáva len tá pravda, ktorú možno nasadiť len z bojovej pozície, z perspektívy hľadaného víťazstva a v konečnom dôsledku teda prežitia samotného prehovárajúceho subjektu.“
Pacifisti, ktorí chcú napríklad ukončiť ruskú vojnu na Ukrajine za akýchkoľvek podmienok, budú nakoniec brániť svoje pohodlné životy, pripravení na tento účel obetovať Ukrajinu.
Možno túto perspektívu odmietnuť ako dôkaz predmodernej „primitívnej“ spoločnosti, ktorá ešte neobjavila moderný individualizmus? Každému, kto je minimálne oboznámený so západným marxizmom, je odpoveď jasná. Ako tvrdil maďarský filozof Georg Lukács, marxizmus je „univerzálne pravdivý“ práve preto, že je „čiastočný“ ku konkrétnej subjektívnej pozícii. To, čo Foucault hľadal v Iráne – agonistickú („vojnovú“) formu rozprávania pravdy – bolo v Marxovi od začiatku. Videl, že účasť na triednom boji nie je prekážkou pri získavaní „objektívnych“ vedomostí o histórii, ale skôr predpokladom na to.
Pozitivistická koncepcia poznania ako „objektívneho“ vyjadrenia reality – to, čo Foucault charakterizoval ako „pacifikujúce, neutralizujúce a normalizačné formy modernej západnej moci“ – je ideológiou „konca ideológie“. Na jednej strane máme údajne neideologické odborné znalosti; na druhej strane sme rozptýlili jednotlivcov, z ktorých každý je zameraný na svoju osobitú „starostlivosť o seba“ (Foucaultov termín) – na maličkosti, ktoré prinášajú potešenie do života človeka. Z tohto hľadiska liberálneho individualizmu je akýkoľvek univerzálny záväzok, najmä ak zahŕňa riskovanie života, podozrivý a „iracionálny“.
Tu sa stretávame so zaujímavým paradoxom: Zatiaľ čo tradičný marxizmus pravdepodobne nedokáže poskytnúť presvedčivé vysvetlenie úspechu Talibanu, pomáha objasniť, čo Foucault v Iráne hľadal (a čo by nás v Sýrii malo fascinovať). V čase, keď triumf globálneho kapitalizmu potlačil sekulárneho ducha kolektívnej angažovanosti v úsilí o lepší život, Foucault dúfal, že nájde príklad kolektívnej angažovanosti, ktorá sa nespolieha na náboženský fundamentalizmus. Ale nenašiel.
Najlepšie vysvetlenie, prečo sa zdá, že náboženstvo má monopol na kolektívnu angažovanosť a sebaobetovanie, pochádza od Borisa Budena. Ten tvrdí, že náboženstvo ako politická sila odráža postpolitický rozklad spoločnosti – rozklad tradičných mechanizmov, ktoré zaručovali stabilnú komunitu. Fundamentalistické náboženstvo nie je len politické; je to politika sama osebe. Pre jeho prívržencov už nie je len spoločenským fenoménom, ale samotnou textúrou spoločnosti.
Preto už nie je možné odlíšiť čisto duchovný aspekt náboženstva od jeho spolitizovania: v postpolitickom vesmíre je náboženstvo kanálom, cez ktorý sa vracajú antagonistické vášne. Nedávny vývoj, ktorý vyzerá ako triumf náboženského fundamentalizmu, nepredstavuje návrat náboženstva do politiky, ale jednoducho návrat politiky ako takej.
Otázkou teda je, čo sa stalo so sekulárnou radikálnou politikou (veľký zabudnutý výdobytok európskej moderny)? V dôsledku jej neprítomnosti Noam Chomsky verí, že sa blížime ku koncu organizovanej spoločnosti – k bodu, odkiaľ niet návratu, za ktorým už ani nemôžeme prijať rozumné opatrenia na „odvrátenie kataklizmatického zničenia životného prostredia“. Zatiaľ čo sa Chomsky zameriava na našu ľahostajnosť voči životnému prostrediu, rozšíril by som jeho bod o našu všeobecnú neochotu zapojiť sa do politických bojov vo všeobecnosti. Prijímanie kolektívnych rozhodnutí na odvrátenie predvídateľných nešťastí je výsostne politický proces.
Problémom Západu je, že vôbec nie je ochotný bojovať za veľkú spoločnú vec. Pacifisti, ktorí chcú napríklad ukončiť ruskú vojnu na Ukrajine za akýchkoľvek podmienok, budú nakoniec brániť svoje pohodlné životy, pripravení na tento účel obetovať Ukrajinu. Taliansky filozof Franco Berardi má pravdu. Sme svedkami „rozpadu západného sveta“.
© Project Syndicate 1995–2024
www.project-syndicate.org
Denník Pravda nadviazal spoluprácu s renomovanou organizáciou Project Syndicate, ktorá pôsobí vo viac než 150 štátoch sveta. PS publikuje analýzy, názory a komentáre svetoznámych akademikov, ekonómov, filozofov, politológov, štátnikov, vedcov, manažérov či laureátov Nobelovej ceny, čím vytvára unikátnu a vysoko rešpektovanú medzinárodnú sieť. Od júla si časť z nich budete môcť prečítať jeden- až dvakrát týždenne aj na stránkach Pravdy. Aj touto formou prispievame k skvalitneniu obsahu nášho denníka.