Staré klišé v novom šate
Zdanlivo nový slovník, expresívny jazyk. Do „nekonvenčných“ konštrukcií sú však len naformulované celkom konvenčné heslá neoliberálneho kapitalizmu hlavného prúdu a jeho mediálnych prejavov. Osobná radikálna filozofia, zmieňujúca dokonca aj Aristotela, je len chabým oživením už asi pätnásť rokov starej straníckej kampane pred parlamentnými voľbami v Česku Přemluv bábu! Vtedy tiež mladí herci Martha Issová a Jiří Mádl v reklamnej kampani agitovali, aby mladí presviedčali svojich starých rodičov a všetkých starších voliť pravicu, aby si voľbou neprejedli budúcnosť svojich vnúčat. Českí herci sa medzitým stali úspešnými a zjavne neschudobneli – ako sa báli. Zmenili sa však formy aktuálnych straníckych kampaní. Efektívnejšie je propagovať kreativitu neprofesionálnych kreatívcov, ktorí pri menších nákladoch urobia rovnakú prácu.
Niekto by namietol, že je nepoctivé porovnávať súčasnú slovenskú ne/poetku s českými hercami pred desaťročím. No porovnanie ich slov a nimi propagovanej „filozofie“ ukazuje, že aj keby na svoje nápady boli prišli každý samostatne, čerpajú z toho istého zdroja predstavivosti. Z ideológie, kde sa za zodpovednosť považuje podriadenie sa záujmom budúcnosti. Inými slovami, starí a minulosť sa majú obetovať mladým, teda budúcnosti.
Aj dnes sa mladosť využíva ako ochranný štít pred spochybňovaním. Veď mladosť prirodzene musí byť radikálna, revolučná, nespokojná, musí sa vymedzovať. Mladosť sa môže mýliť práve preto, lebo je mladosť. Musíme tolerovať zveličenie, nekonvenčný humor a nekonvenčnosť vôbec. Mladosť musíme ospravedlňovať, lebo ešte má ilúzie. No najmä ak chceme byť zodpovední voči budúcnosti, musíme ju dať na prvé miesto.
V preklade, nedovoľujte si myslieť a nebodaj voliť slobodne, lebo tu nejde o vašu slobodu, ale o našu budúcnosť! Voľte tak, ako od vás chcú vaše vnúčatá! Nedovoľujte si kupovať veci v akciách, lebo takí ľudia nemôžu o nás spolurozhodovať! Jednoducho, nedovoľujte si mať slobodu rozhodovania!
Čo však robiť, ak „filozofia mladosti“ obsahuje princípy, ktoré jej špecifické postavenie ohrozuje? Ak sa sloboda, ktorá je mladým pripisovaná, zmení na povinnosť BYŤ mladým, a to aj so všetkými s tým spojenými dôsledkami? Čo robiť v prípade, ak sa hlas tých, čo nie sú nositeľmi moci, stane hlasom moci? V tom prípade sa môže stať, že poprieme všetky hlavné piliere, na ktorých stojí moderná demokracia – slobodu jednotlivca, slobodu rozhodovať sa, potrebu chrániť dôstojnosť jednotlivca a ochranu či podporu slabších.
Povýšením mladosti na nespochybniteľný predpoklad zodpovedného vzťahu k súčasnosti, a najmä k budúcnosti totiž môžeme práve súčasným mladým pripraviť nedemokratickú budúcnosť.
Poetka, stavajúca sa do pozície hlasu mladej generácie, volá: „Ako mám veriť svojim starým rodičom, ktorí si nevidia za špičku nosa? Ako môže niekto voliť za trinásty dôchodok, keď jeho vnučka zostane bosá? Ako môžu o osude mladých rozhodovať takí, ktorých najviac trápi, v akom letáku sú najlacnejšie maliny…“ Nie náhodou si mladá poetka vybrala už tri desaťročia stigmatizovanú skupinu. Jej najväčšie výčitky sa totiž týkajú ich slobody vo voľbách. Negatívna stigmatizácia najstarších sa už tri desaťročia týka práve ich volebného správania. Nepomôže jej ani nešikovná sebaobhajoba, že „to nebol útok na všetkých starých ľudí“. Hneď i dodala jadro svojho odkazu: vraj to bol útok iba na tých starých ľudí, ktorí „nepočúvajú svoje vnúčatá“. Tí si totiž údajne namiesto toho, aby „počúvali, čo trápi mladých a čo si myslia, volia trinásty dôchodok, o ktorom dobre vedia, že ich vnúčatá ho budú splácať do sedemdesiatky“.
Na ceste k medzigeneračnej vojne
Obvinenia, ktoré poetka chrlí voči najstaršej generácii, sú od čias vzniku pokriku „babky demokratky“ v čase „boja proti mečiarizmu“ mediálnou normou. Nie, nejde o klasický problém vzbury detí proti autorite rodičov. Ide o burcovanie voči vzdialenejšiemu nepriateľovi. Voči tým, od ktorých sme priamo menej závislí a s ktorými nemáme takú hlbokú skúsenosť. O ktorých životoch vznikol mediálny obraz ako o životoch budovateľov „ríše zla“. O ktorých sa už systematicky desaťročia buduje obraz ako o nevzdelaných hlupákoch, čo na Vianoce túžia po „lacných párkoch“. Je to zároveň aj vojna voči bezmocnejším. Boj proti odkázanejším. Je to bol proti vlastnej budúcnosti. Najmä však je to boj politický. V týchto dňoch, keď si pripomíname Deň ľudských práv (10. december), je o to hrozivejšie počúvať slová o boji proti tým, ktorí si uplatňujú slobodu voľby.
Pozorovateľovi môže zísť na um, či sme už vo vojne, keď sa bojuje. Alebo sa len na vojnu chystáme? Zygmunt Bauman v knihe o súčasnom hľadaní istoty v minulosti popisuje mechanizmy, ktoré vedú ku kmeňovej logike. Teda k logike, kde sa aj pôvodne naši blízki môžu stať nepriateľmi. Alebo, inými slovami, tými „druhými“, menejcennými a podriadenými. Keď sa vytvoria hranice kmeňov, na území každého sa protikladné strany vzájomne vyhýbajú, aby sa mohli ľahšie presviedčať, získavať stúpencov či konvertitov. Náš kmeň nie je misijným územím; je to istota, ktorá nám dáva odpovede o tom, kto je náš a kto už nie. „Podradnosť člena – každého člena – cudzieho kmeňa je, nevyhnutne musí byť a zostať predurčenou – večnou a nevyliečiteľnou príťažou, alebo sa ako taká aspoň vníma a zaobchádza sa tak s ňou. Podradnosť cudzieho kmeňa musí byť jeho nezmazateľným a nenapraviteľným stavom, jeho neodstrániteľnou a neopraviteľnou stigmou – musí vzdorovať každému pokusu o rehabilitáciu bez výnimky.“
Poetka stojaca na barikádach proti tým z najstarších generácií, ktorí si dovoľujú voliť a myslieť inak, to svojím jazykom ilustruje príkladne. Lebo len čo sa podľa takýchto pravidiel podľa Baumana uskutočnilo „rozdelenie medzi „nami“ a „nimi“, cieľom každej zrážky medzi protivníkmi už nie je zmierenie; je to získanie ďalšieho dôkazu, že zmierenie je v rozpore s rozumom, a preto neprichádza do úvahy. Členovia odlišných kmeňov uzavretých v slučke nadradenosti/podriadenosti sa spolu nerozprávajú, len každý hovorí o niečom inom. Múdri kmeňa vedia, kde je pravda, a poznajú tých, čo ju nepoznajú.
Myslite na našu budúcnosť!
Kto dopočúval mediálne úspešné poetické dielo, mohol mu v ušiach zarezonovať nasledujúci výklad, aký čiastočne autorka aj sama neskôr v rozhovoroch potvrdila: „Dajte nám punčáky, ak už tak chcete! Dajte nám rezne, ale nestojte nám v ceste!“ V preklade, nedovoľujte si myslieť a nebodaj voliť slobodne, lebo tu nejde o vašu slobodu, ale o našu budúcnosť! Voľte tak, ako od vás chcú vaše vnúčatá! Nedovoľujte si kupovať veci v akciách, lebo takí ľudia nemôžu o nás spolurozhodovať! Nedovoľujte si nekúriť, keď k vám prídeme na návštevu, lebo teplo je naša, nie vaša budúcnosť! Nedovoľujte si mať svoje predstavy o dôstojnosti života, lebo vašou dôstojnosťou sme my! Jednoducho, nedovoľujte si mať slobodu rozhodovania!
Áno, toto je náš darček ku Dňu ľudských práv! Je to darček od nás – nespútaných, tvorivých a nezávislých, a hoci povrchne, tak vzdelanejších ľudí! Nevieme síce, čo Aristoteles povedal a kedy žil, ale na rozdiel od vás sme sa o ňom učili a vieme, že bol. My vieme, nie vy, čo je dobré pre budúcnosť, preto nám ju nekazte! Prosto, ak nechcete robiť to, čo chceme my, tak nezavadzajte! Však aj vám pred tridsiatimi rokmi zavadzali babky demokratky, ako sme sa dočítali v novinách. Na rozdiel od vás však my máme kritické myslenie a lepšie školy! Vďaka tomu vám môžeme povedať otvorene pravdu, ktorú ste sa vy vôbec nenaučili rozpoznať.
Názory externých prispievateľov nemusia vyjadrovať názor redakcie.