Hoci rad Sýrčanov, najmä sunnitov, kolaps Asadovej tyranie víta a vyjadruje nádej v lepšiu budúcnosť, nie všetci obyvatelia Levanty zdieľajú tento optimizmus. Napriek verejným tvrdeniam HTS o rešpektovaní práv Sýrčanov nehľadiac na ich etnickú a náboženskú príslušnosť sa sýrski kresťania a šiitski alaviti, ktorí tvorili oporu Asadovho režimu, netaja strachom z represálií. Aj Kurdi majú veľa dôvodov na obavy.
Obrat „bývalých kajdistov“ k pluralizmu?
Zmierlivé proklamácie predákov HTS o dodržiavaní ľudských práv všetkých Sýrčanov sú podľa môjho úsudku predovšetkým adresované Západu, pretože noví vládcovia Damasku potrebujú medzinárodnú legitimitu. Medzitým v Latákii a Tartúse, kde prevažne žijú alaviti, panuje značný strach z perzekúcie osôb spojených s Asadovým režimom. Objavili sa už správy o mimosúdnych popravách.
Nový sýrsky minister obrany Hasan Hamada, ktorý tlmočil názory šéfa HTS Džawlána (Ahmeda Šara) o nutnosti rozpustiť ozbrojené skupiny, pokarhal kurdské jednotky a prisľúbil ich elimináciu. Podľa Hamadu sýrski Kurdi združení v jednotkách YPG, ktoré sú chrbticou Sýrskych demokratických síl (SDF), už roky predstavujú „otrávenú dýku v chrbte revolúcie“.
Onen deklarovaný pluralizmus a rešpektovanie náboženskej diverzity Sýrie v podaní HTS je v príkrom rozpore s mizogýnnymi tvrdeniami hovorcu HTS Obeidu Arnaouta. Podľa Arnaouta nie sú ženy biologicky spôsobilé zastávať politické a vedúce funkcie a univerzity by mali byť segregované. Aj keď bola Asadova vláda zločinná, išlo o sekulárny režim, kde ženy pôsobili v politike a justícii a bežne študovali na univerzitách, čo by sa s novou vládou v Damasku mohlo zmeniť.
Už dnes je preto zjavné, že revolučný étos arabskej jari vzhľadom na vnútorné a vonkajšie trenice v Sýrii korene nezapustí.
Nech už bude nový režim v Sýrii akýkoľvek, jeho činnosť bude do značnej miery limitovaná vonkajšími faktormi, predovšetkým záujmami regionálnych a svetových veľmocí. Nebude mať však plnú kontrolu nad celým sýrskym územím, pretože rôzne časti Sýrie okupuje izraelská, turecká a americká armáda. Zhruba tretinu sýrskeho územia potom s podporou USA kontrolujú kurdské milície SDF.
Víťazi a porazení
Všeobecne možno konštatovať, že pád Bašára Asada oslabil jeho bývalých patrónov, teda Irán, Rusko a Hizballáh, zatiaľ čo Turecko, Izrael a USA svoje pozície posilnili.
V uplynulých dňoch sa v médiách objavili pozoruhodné informácie, ktoré miestami neprehľadnú situáciu v Sýrii ešte viac komplikujú. Najprv sa zdalo, že HTS na svoje ťaženie z Idlibu do Damasku využila prímerie uzavreté medzi Izraelom a Hizballáhom v Libanone, vyťaženosť Kremľa na Ukrajine a relatívne oslabenie Iránu v konflikte s Izraelom. Navyše, Asadove vojská boli mizerne platené a koordinované, takže sa pred postupujúcimi salafistami rozplynuli ako para nad hrncom.
Pentagon nedlho pred Asadovým pádom viac ako zdvojnásobil svoj vojenský kontingent v Sýrii na 2 000 vojakov a ním podporovanej antiasadovskej rebelskej frakcii ponúkal, aby sa pripojila k ťaženiu islamistov z HTS. Z toho zistenia teda vyplýva, že Washington mal zrejme k dispozícii spravodajské informácie o plánovanej ofenzíve HTS a do istej miery potom ťaženie proti Asadovi koordinoval, čo trochu rozmetáva romantické predstavy o revolúcii zdola.
Pád Asadovej diktatúry tiež využil Izrael, ktorého vojenské sily prakticky zničili vojenské kapacity starého režimu, aby podľa jeho slov nepadli do rúk „extrémistov“. Izrael zároveň obsadil demilitarizované pásmo na Golanských výšinách a úplne beztrestne si ulúpil ďalší kus sýrskeho územia. Podľa aktuálnych poznatkov si však Tel Aviv Asadov pád neprial, hoci počas sýrskeho konfliktu podporoval antiasadovské sily. Netanjahuov plán spočíval v udržaní Asada pri moci pod patronátom Kataru a ustanovení vojenských a strategických kontaktov s Kurdmi na severovýchode a Drúzmi na juhu. Tel Aviv týmto krokom zamýšľal vytvorenie vnútorného rozkolu vo vnútri Sýrie s cieľom pretrhať väzby medzi Hizballáhom a Iránom a obmedziť turecký vplyv v krajine.
Dostupné informácie hovoria o integrálnej úlohe Ankary v operácii vedúcej k odstráneniu Asadovej vlády. Turecko pravdepodobne poskytlo materiálnu pomoc a tréning dvom ústredným antiasadovským silám – HTS a Sýrskej národnej armáde (SNA) tvorenej sunnitskými fundamentalistami. Turecký prezident Erdogan, ktorého krajina prijala tri milióny sýrskych utečencov, sa márne snažil normalizovať vzťahy s Asadovou vládou, aby mohol utečencov repatriovať. S novými vládcami v Damasku na to zrejme dostane príležitosť. Turecko chce tiež posilniť vplyv na severe Sýrie, kde ním podporovaná SNA útočí na kurdské pozície. Ankara vníma tamojších Kurdov napojených na Kurdskú stranu práce (PKK) ako bezpečnostné riziko.
Už dnes je preto zjavné, že revolučný étos arabskej jari vzhľadom na vnútorné a vonkajšie trenice v Sýrii korene nezapustí.
Názory externých prispievateľov nemusia vyjadrovať názor redakcie.