Až na sklonku svojho mandátu sa kabinet konečne naučil predávať to, čo považuje za svoje úspechy. Premiér, ktorý sa snaží zbaviť povesti nudného profesora, vášnivo gestikuluje, trúsi múdrosti o futbale a súťaží s opozičným predákom Andrejom Babišom (ANO) v rozdávaní absurdných sľubov. Najďalej zašiel, keď si zapýtal ďalšie štyri roky vo funkcii, aby ľuďom zaistil nemecké platy. Na tohto holuba na vzdialenej streche sa ukazovalo už v novembri 1989. Recyklovať záväzok, o ktorom sme si vtedy naivne mysleli, že bude čoskoro splnený, môže po tridsiatich piatich rokoch len úplný zúfalec.
Lenže práve takto dosluhujúci kabinet pôsobí. Patrí k najmenej obľúbeným v českej histórii, podľa čerstvého volebného modelu agentúry STEM má ANO pred koalíciou Spolu (ODS, TOP 09 a KDU-ČSL) náskok 15 % a v popularite politikov obsadil Fiala až siedmu priečku, pričom ho predbehla aj predsedníčka mimoparlamentných komunistov Kateřina Konečná.
Na občanoch šetrí, na sebe nie
Dôvody tohto tristného stavu by sa iste dali podrobne vymenovať v abecednom poradí a zabrali by mnoho riadkov. Zhrnúť sa však dajú do dvoch množín. V prvej nájdeme nesplnené sľuby, ktoré viedli k sklamaniu koaličných voličov. Štát zvesela šetrí na občanoch, ale nie na sebe – vládna administratíva sa ďalej rozrastá. Zato sa znižujú stavy na vyťažených úradoch bezprostredne slúžiacich ľuďom (napríklad na úradoch práce). Digitalizácia v rade rezortov viazne. Smutný je aj pohľad do peňaženiek. Reálne mzdy sa pohybujú na úrovni roku 2018, štátnym zamestnancom platy – na rozdiel od platov politikov – rastú len nepatrne a zámer automaticky zvyšovať mesačnú daňovú úľavu na daňovníka padol.
Premiér Fiala, ktorý sa snaží zbaviť povesti nudného profesora, vášnivo gestikuluje, trúsi múdrosti o futbale a súťaží s opozičným predákom Babišom v rozdávaní absurdných sľubov.
Rozdiely medzi regiónmi, na ktoré trvalo upozorňuje prezident Petr Pavel, sa nedarí prekonať. Kraje vzdialenejšie od Prahy sa čoraz viac sťažujú na nedostatok lekárov – praktikov i špecialistov. O investíciách do vzdelania sa veľa hovorí, ale „skutek utek“. O to pyšnejšia je potom vláda na nové kilometre diaľnic. Lenže aj tie sa v Česku stavajú pomaly: úseky sú neprepojené a pripomínajú ementál, navyše vyjdú draho.
V parlamente ako na Slovensku
Druhá množina súvisí s priekopou, ktorú vláda vykopala smerom k opozícii a jej voličom. Na dialóg v Poslaneckej snemovni úplne rezignovala. Zákony, na ktorých jej záleží, presadzuje hlava-nehlava aj za cenu porušovania legislatívnych pravidiel a rokovacieho poriadku dolnej parlamentnej komory. Pripravuje ich napospol v poslednej chvíli a prezentuje salámovou metódou. Špecialitou sa stali pozmeňovacie návrhy koaličných poslancov k vládnym návrhom zákonov, ktoré sa veľakrát týkajú zásadných vecí, ale napriek tomu sú bez riadneho pripomienkovacieho konania v parlamente prezentované v poslednej chvíli. Núdza nie je ani o tzv. prílepky k nesúvisiacim zákonom, ktoré vlani ostro skritizoval aj ústavný súd.
Okrem toho vláda podceňuje aj rokovania so sociálnymi partnermi v tripartite. Preto jej ešte pred voľbami hrozí demonštrácia odborárov nahnevaných úmyslom ODS a TOP 09 zaviesť do Zákonníka práce rozdávanie výpovedí zo zamestnania bez udania dôvodu.
Nasilu už koalícia presadila dôchodkovú reformu obsahujúcu okrem iného postupné zvyšovanie veku pre odchod do dôchodku na 67 rokov alebo zúženie okruhu profesií s nárokom na predčasný dôchodok. Výhrady opozičných politikov, ale tiež renomovaných ekonómov, vláda neakceptovala ani pri príprave štátneho rozpočtu na tento rok. Príjmy nadhodnotila, výdavky „podstrelila“, no najmä viaceré rozpočtové zámery nemajú oporu v platnej legislatíve. Kabinet chce náhodne od nového školského roka previesť financovanie nepedagogických zamestnancov v školstve na obce a kraje bez toho, aby bol prijatý dávno avizovaný zákon, ktorý im zvýši daňové výnosy.
Keď premiér Fiala vládu obhajuje, zmieta sa medzi dvoma extrémami. Buď verejnosť uisťuje, že ministri už splnili 90 % z programového vyhlásenia, alebo ako svoju chybu uvádza, že na začiatku ukrajinskej vojny predchádzajúce vládne sľuby neodvolal. Nakoniec sa vedľa minima afér môže pýšiť len zahraničnou politikou, ku ktorej síce možno mať čiastkové výhrady, v každom prípade však je konzistentná a ukotvená na Západe. Ani ANO – napriek členstvu v podivnom klube Patriotov pre Európu v europarlamente – radšej nepomýšľa na zmenu kurzu a jeho politici sa dušujú, že chcú, aby Česko zostalo v EÚ i v NATO a ďalej podporovalo Kyjev.
O osude Fialovho tímu na jeseň rozhodnú voliči. Vôľa pokračovať mu nechýba, ale sympatizantov postrácal. Jeho poslednou nádejou je, že podobne ako v roku 2021 prepadne milión hlasov strán, ktoré sa neprehupnú cez hranicu 5 %. ANO by bolo bez koaličných partnerov (vyhliadlo si postklausovských Motoristov, Šlachtovu Prísahu a hnutie Stačilo s dominujúcou KSČM) slabé a kabinet by mohli zostaviť tie isté strany čo dnes. Ten končiaci si však pokojne môže hovoriť vláda premárnených príležitostí a prešustrovanej dôvery.
Názory externých prispievateľov nemusia vyjadrovať názor redakcie.