Joe Biden vo svojom rozlúčkovom prejave upozornil, že v USA sa formuje „oligarchia extrémneho bohatstva, moci a vplyvu“. To, že v USA vládnu bohatí, nie je nič nové. Otázne je, o čo im ide a prečo je teraz v Európe toľko strachu.
Trump sa do funkcie nedostal mimo rámca existujúceho politického režimu. Jeho úspech odráža aj to, že predstavy časti mocenskej elity USA o usporiadaní sveta sa zmenili. Posledných osem dekád bolo epochou americkej globálnej „hry“. Najprv to bol boj o svetovú hegemóniu proti ZSSR, neskôr o jej získanie. Lenže nástupom Číny ako globálnej mocnosti, vzostupom Ruska aspoň po vojenskej stránke a vznikom ďalších centier moci vo svete sa situácia stala zložitejšou. V tomto svete už svetová hegemónia nie je možná.
Európska geopolitika sa dnes odohráva na bojisku. Rusko má v mobilizácii vojsk náskok pred západnou časťou kontinentu a USA možno „hodia spiatočku“. Preto ten strach v Európe.
K slovu sa tak znovu dostáva koncepcia amerického izolacionizmu. Túto doktrínu nemožno chápať ako mierový ústup USA zo svetovej politiky. Jej podstatou je redukcia amerického „imperializmu“ na určité sféry vplyvu a dohoda na ich rozdelení s inými veľmocami. Američania si uvedomujú, že globálnu hegemóniu neudržia, a tak nastupuje staré známe veľmocenské delenie sveta. Britský novinár Nick Paton Walsh si všimol, že cieľom Trumpa je znížiť globálnu angažovanosť USA. To však nevylučuje jej lokálne zvýšenie v rámci vymedzenej sféry vplyvu. Vidíme to i na postoji Trumpa voči Grónsku alebo Panamskému prieplavu.
Trumpova administratíva sa chce zamerať na ekonomický boj s hlavným konkurentom, s Čínou. Možným vojenským cieľom je Irán, ktorý pokročil vo svojom jadrovom programe. S Ruskom by Trump chcel dosiahnuť détente (uvoľnenie napätia).
Rusi prešli na takmer vojnovú ekonomiku a rozpočet. Ich sily sú zatiaľ viazané na Ukrajine, no začína sa im dariť. Za cenu strát prezbrojili na nové modely výzbroje, získali bojové skúsenosti, rozbehli masový výcvikový program. Volodymyr Zelenskyj nepreháňal, keď povedal, že bez ukrajinských vojakov Západ voči Rusku neobstojí. Ak by USA hypoteticky chceli bojovať s Ruskom v Európe, museli by tiež prejsť na vojnový program, svoje vojská prepraviť a zásobovať cez oceán, aby ich jednotky stáli proti skúsenejším ruským. Sotva by potom mohli pomýšľať na konflikt s Iránom alebo Čínou.
Európa už nie je pre USA hlavným „frontom“. To vedie k spochybňovaniu významu NATO, ktoré bolo aj o ochrane geopolitického poriadku v Európe Američanmi, čo už dnes nie je možné. Výsledkom tejto situácie je snaha o „europeizáciu“ vojny na Ukrajine. Trump môže prenechať vymedzenie nových geopolitických hraníc medzi Západom a Ruskom v Európe na Európanov. Znižuje sa tým pravdepodobnosť jadrového konfliktu veľmocí, ale za cenu rizika väčšej konvenčnej vojny v Európe.
Európska geopolitika sa dnes odohráva na bojisku. Rusko má v mobilizácii vojsk náskok pred západnou časťou kontinentu a USA možno „hodia spiatočku“. Preto ten strach v Európe. Rusko chce svoju sféru vplyvu v Európe rozšíriť. USA zvolili bezpečnú stratégiu pre geopolitické zmeny. Horšie karty majú v rukách západní Európania. Ešte horšie sú na tom niektoré štáty v strednej Európe, kde sa politici potácajú od lipnutia na starých heslách o solidárnom západnom spoločenstve až po podávanie si kľučiek v Kremli. Skôr by sa mali zamerať na dobudovanie štátu, občianskej spoločnosti a spoločenských štruktúr nutných na to, aby geopolitické zmeny, ktoré zažíva náš kontinent, prežili nielen oni ako politici, ale aj ich občania.
Názory externých prispievateľov nemusia vyjadrovať názor redakcie.