rchol, ktorý sa týči na Aljaške, veky volali domorodí obyvatelia, ktorí sa tam dostali z východnej Ázie pred tisícmi rokov, Denali, čo v preklade znamená „Veľký“, „Obrovský“. Dokonca aj počas niekoľkých dekád, keď predstavoval najvyšší bod cárskeho Ruska, používalo slovanské obyvateľstvo názov Boľšaja gora (Veľká hora).
Aj na Slovensku sa menili názvy hôr
Na konci 19. storočia sa počas prezidentskej predvolebnej kampane vytiahol marketingový ťah, návrh na jeho premenovanie podľa Williama McKinleyeho, kandidáta, ktorý napokon voľby aj vyhral. Niekoľko rokov po tom, čo túto 25. hlavu štátu zavraždil atentátnik poľského pôvodu, došlo aj k oficiálnej zmene názvu. Na veci nič nezmenilo, že vladár sa k miestnemu obyvateľstvu, teda ku skutočne prvým Američanom, správal, slušne povedané, necitlivo. K návratu k pôvodnému názvu, k Denali, došlo až na konci augusta 2015 za vlády Baracka Obamu.
Najvyššia hora Severnej Ameriky sa stala predmetom sebaprezentácie aj iných ctižiadostivých mužov. Americký polárnik s nemeckými koreňmi Robert Peary oznámil svetu, že na samej špici krajiny stál ako prvý a potom aj to, že sa dotkol ako prvý človek aj severného pólu. Odborná verejnosť však považuje tieto vyhlásenia za, povedané moderným jazykom, hoaxy.
V politike sú významné nielen konkrétne hmatateľné kroky, ale aj symbolické gestá. Donald Trump, hoci pragmatik a biznismen, so symbolickými gestami pracuje ustavične. A niektoré z nich myslí aj vážne.
Severná Amerika nie je v tomto ohľade jedinečná. Spomeňme si na názvoslovné zemetrasenia nášho najvyššieho štítu. Na starých mapách nájdete nielen Gerlach, ale aj Štít Františka Jozefa, Štít legionárov, Poľský, Slovenský, aj Stalinov štít. Staršia generácia si pamätá aj návrh Václava Havla, vyslovený v známych Hovoroch z Lánov, v ktorom prilial olej do ohňa počas tzv. pomlčkovej vojny, keď odporúčal premenovanie tatranských končiarov.
O čo ide Trumpovi
Možno pre niekoho je to banálnosť. Veď svetom hýbu oveľa dôležitejšie veci. Lenže v politike sú významné nielen konkrétne hmatateľné kroky, ale aj symbolické gestá. Donald Trump, hoci pragmatik a biznismen, so symbolickými gestami pracuje ustavične. A niektoré z nich myslí aj vážne. Spomeňme si na jeho podporu útoku na Kapitol pred štyrmi rokmi. Zaktivizovaní dnes už omilostení útočníci nepredstavovali vtedy reálnu hrozbu násilnej zmeny politického systému, ale potupili u veľkej časti obyvateľstva myšlienku dodržiavania elementárnych demokratických pravidiel.

Trump minulý víkend zopakoval svoje územné požiadavky na Grónsko. Na pamäti máme aj jeho vyhlásenia k Panamskému prieplavu a ku Kanade, spojeneckému štátu, ktorého plocha je porovnateľná s celou Európou. Jej končiaceho, demokraticky zvoleného, lídra, navyše dehonestoval.
Donald Trump nemá iba reprezentatívne kompetencie ako mnohé iné hlavy štátov, je prezidentom s veľkou ústavnou právomocou a, ako svedčia posledné voľby, aj s nadpriemernou legitimitou. Je zarážajúce, ako sa jeho výroky berú na ľahkú váhu. Druhý najväčší štát sveta Kanada a aj Dánsko sú podobne ako USA súčasťou NATO. Piaty článok Severoatlantickej zmluvy nezakladá povinnosť, ako sa to na verejnosti nesprávne interpretuje, ale možnosť zvážiť kroky pri ohrození jej člena.
Grónsko, autonómne územie Dánska, je triapolkrát väčšie ako Ukrajina, ale súčasne zaľudnené menej ako naše krajské mestá. Jeho pôvodné obyvateľstvo tvorí drvivú väčšinu, je mnoho príbuznejšie domorodcom pod najvyšším končiarom USA ako Dánom. Napriek silným dotáciám prúdiacim z Kodane sa väčšina ostrovanov, ako opakovane svedčia miestne parlamentné voľby, necíti pohodlne v súčasných hraniciach. Nechce žiť v Dánsku, ale rozhodne nie v USA. Výrazný víťaz posledných tunajších parlamentných volieb Inuitské spoločenstvo, usilujúce sa o nezávislosť, reprezentuje radikálnu ľavicu. A tá má hodnotovo ďaleko od Trumpovho konzervativizmu a od politicko-ekonomického systému USA.
Budíček pre Európu
Pompézny návrat Trumpa potvrdil, že roky vykresľoval mainstream lídra NATO nereálne. Nie je to jediný príklad, keď sa túžba vníma ako realita. A tá ukazuje, že USA majú minimálne ako rímsky boh Janus dve tváre. A tá druhá, Európskej únii odvrátená, výrazne vyhrala voľby. Zaskočila iba tých, ktorí žili vo veľkej bubline mimo reality. Stačí sa pozrieť na pozvánky, ktoré poslal Trumpov štáb na inauguráciu staronového prezidenta. Smerovali napríklad do Indie, Číny, k lídrom strán európskej radikálnej pravice, ale nie k členom Európskej komisie vrátane jej predsedníčky Ursuly von der Leyenovej.
Integrovaná časť Európy dopláca na to, že sa nenaučila samostatne strategicky alternatívne myslieť a konať. Doterajšie neraz pasívne pritakávanie prinášalo pohodlie europolitikom, ale zabránilo zodpovednej príprave na zmenu. Pokiaľ starý svetadiel nechce ostať v turbulentnom svete druhoradým hráčom, musí sa radikálne zmeniť, a to mnohých bude, žiaľ, asi bolieť. Je otázne, či to dokáže jeho staronová reprezentácia.
Názory externých prispievateľov nemusia vyjadrovať názor redakcie.