Ohrozená demokracia. Ale ktorá? Liberálna?

Jedným zo znakov súčasnej polarizácie slovenskej spoločnosti je neschopnosť dvoch dominantných politických prúdov zhodnúť sa čo i len na popise prebiehajúcich udalostí. Zhodne však tvrdia, že demokracia na Slovensku je ohrozená.

04.02.2025 12:00
debata (12)

Len veľmi zriedkavo, a aj to len náznakovo, však autori týchto tvrdení aj uvedú, akým konceptom demokracie vlastne operujú. Pritom v súčasnom politickom myslení neutícha diskusia o tom, aký súbor inštitúcií, slobôd, práv, ale aj povinností musí byť naplnený, aby bolo možné politický a ústavný systém označovať ako demokratický. Za jednu z príčin súčasnej polarizácie spoločnosti preto možno považovať nezhodu v tom, čo má vlastne pojem demokracie označovať.

Toľko omieľaná liberálna demokracia

V prvom rade treba poukázať na hlboké nedorozumenie, ktoré plynie z rutinného používania pojmu liberálnej demokracie. V samotnom liberálnom myslení o tom existuje viacero prúdov, a preto aj predstáv. Pritom Ústava SR slovné spojenie „liberálna demokracia“ neobsahuje. Sú v nej však garantované viaceré slobody a práva, ktoré sú spájané liberálnym politickým myslením (politické práva, právo na podnikanie a nescudziteľnosť vlastníctva).

Ústava však garantuje aj práva a slobody, na ktoré kladie dôraz konzervatívne (ochrana rodiny a manželstva), socialistické (právo na prácu, vzdelanie, zdravotnú a sociálnu starostlivosť), ale aj environmentálne (právo na priaznivé životné prostredie a informácie o jeho stave) myslenie. Zdôrazňovať iba určitú časť práv a slobôd (liberálne), znamená aspoň nepriamo spochybňovať tie ostatné.

Aj tie sú však výsledkom bojov za uznanie ľudskej dôstojnosti a občianskych slobôd. Vhodnejší je preto pojem ústavnej demokracie. Už aj preto, že základnou definíciou demokratickej formy vlády je ústavnosť – teda dodržiavanie platnej ústavy. Nielen niektorých jej ustanovení.

Keď sa však o demokracii uvažuje ako o spôsobe života alebo ako o diskusii (Masaryk), ako o komunikácii vo verejnej sfére či ako o diskurzívnej praktike (Dewey, Habermas, Rorty), vznášajú sa nároky, ktoré ďaleko presahujú ústavné princípy. Tieto nároky sa týkajú predovšetkým toho, čo by sa dalo nazvať občianske zručnosti.

Požiadavka na absolútne víťazstvo, ktoré znamená totálnu porážku protistrany, je teda znakom absolutizmu alebo totalitarizmu.

Tým sa nemyslí len schopnosť rozlišovať, ktorá inštitúcia má aké kompetencie a ktorá politická strana zastupuje záujmy tej či onej skupiny obyvateľov. Omnoho viac to súvisí s očakávaniami, ktoré má občan voči politickej sfére, a tiež s tým, nakoľko je schopný sám sebe nastavovať limity – teda dožadovať sa len takých práv a slobôd, ktoré je ochotný za každých okolností nielen priznať iným občanom, ale ich aj brániť, ak sú ohrozené.

Anglický filozof a nositeľ Nobelovej ceny Bertrand Russell poukázal na to, že problémom demokracie ako formy vlády je, že si vyžaduje pripravenosť na kompromis. Strana (nielen politická), ktorá nevyhrala voľby, sa nesmie domnievať, že práve jej princípy sú také dôležité, že za žiadnych okolností nemôže akceptovať to, čo presadzuje momentálne víťazná strana. Na druhej strane, aktuálna väčšina nesmie presadzovať svoju agendu natoľko bezohľadne, že by vyvolala vzburu. To si podľa Russella „vyžaduje prax, rešpektovanie zákona a zvyk veriť, že iné názory ako tie naše nemusia byť dôkazom skazenosti“. Inými slovami ide o zdržanlivosť a umiernenosť vo vyjadreniach a hodnoteniach „tých druhých“.

Kto je u nás demokrat

Požiadavka na absolútne víťazstvo, ktoré znamená totálnu porážku protistrany, je teda znakom absolutizmu alebo totalitarizmu. Rozhodne nie demokratizmu. V praxi vedie skôr k občianskej vojne než k víťazstvu „zdravého rozumu“ alebo „dobra nad zlom“. Súčasné spoločnosti sú navyše priveľmi komplexné, prepletené mnohými navzájom si odporujúcimi záujmami, ako aj vzťahmi vzájomnej závislosti na to, aby mohli byť ich vnútorné konflikty zredukované na boj dobra so zlom.

Podľa Russella si demokracia „vyžaduje pomerne náročnú kombináciu individuálnej iniciatívy s ochotou podriadiť sa väčšine. Vyžaduje si, aby človek, ktorý má silné politické presvedčenie, argumentoval v jeho prospech a urobil, čo môže, aby z neho urobil presvedčenie väčšiny. Ak sa mu to však nepodarí, mal by sa podriadiť vôli väčšiny“. Princíp väčšiny je totiž základným demokratickým princípom, ktorý sa realizuje v každých voľbách a v každom hlasovaní všetkých zastupiteľských orgánov.

Zároveň, ako pripomína nemecký filozof a sociológ J. Habermas, základnou ideou demokracie je rovnosť. Teda presvedčenie, že každá osoba si zaslúži rovnaký rešpekt a rovnaké zaobchádzanie. Takto ponímaná rovnosť v konečnom v dôsledku znamená uznanie všetkých ľudských bytostí, prinajmenšom však členov vlastného politického spoločenstva – občanov – za seberovných, rovnocenných a rovnoprávnych.

Iba tak možno tvrdiť, že členovia politickej obce sú právne slobodní a politicky rovní občania. Akceptovanie rovnosti s inými ľuďmi je však forma sebaobmedzenia, ktorá si podľa Habermasa vyžaduje „ochotu občanov recipročne uznať ostatných ako spoluobčanov a demokratických spoluzákonodarcov s rovnakými právami“. A to nielen v ústavných dokumentoch či v teoretických traktátoch, ale predovšetkým a hlavne v každodennom konaní, vzťahoch a vyjadreniach.

Označovanie voličov strán, s ktorých politikou nesúhlasím, za dezolátov, postsedliakov, zaostalých vidiečanov či dokonca „sviní v ľudskej koži“, za luzu, mafiánov, agentov či za kolaborantov, je prinajmenšom implicitným odmietnutím princípu rovnosti v právach – v tomto prípade práva zastávať odlišné názory a voliť iné politické strany, než sú tie „naše“. Je to dokonca otvorené odmietnutie diskusie – s dezolátmi, mafiánmi či s kolaborantmi sa predsa niet o čom baviť. Kde však nie je možná diskusia, tam je demokracia nielen ohrozená, ale priamo nemožná.

Názory externých prispievateľov nemusia vyjadrovať názor redakcie.

© Autorské práva vyhradené

Facebook X.com 12 debata chyba Newsletter
Viac na túto tému: #voľby #práva #ústava #voliči #liberáli #ľudské práva a slobody #slobody #luza