Súčasne diskusia o nich či skôr vzájomné obviňovanie dvoch – ako málokedy a možno nikdy v histórii natoľko vyhrotených – táborov na Slovensku ukázalo, že nie jedna, ale viaceré mimoriadne angažované osoby vo verejnom priestore nevedia, ako sme do nich vstupovali. Pritom spomínajú aj hrozbu vystúpenia. Naše politické pravidlá majú oproti väčšine sveta tú výhodu, že si môžeme zástupov vyberať. Doteraz sme však nenašli mechanizmus, ktorý by zabezpečil, aby vybratí ľudia boli kompetentní. A to aspoň na úrovni znalosti stredoškolskej občianskej náuky.
Otec európskej integrácie Robert Schuman, nadšenec luxembursko-nemecko-francúzskeho pôvodu, so svojím tímom naštartoval proces, ktorý zmieril dvoch odvekých nepriateľov – Nemecko a Francúzsko. Položil základy pre spoluprácu najprv v ťažkom priemysle a mierovej prosperite. Prví členovia, malí a veľkí, vstupovali do zoskupenia ako rovnocenní. Spomienka na svetovú vojnu tmila ich koristnícke záujmy.
Ostrakizácia namiesto myslenia
Kvalitu priateľstva, ale aj ľubovoľnej organizácie spoznáme v ťažkých situáciách. EÚ po rokoch pomernej hojnosti prešľapuje na mieste a stráca súdržnosť, kreativitu, pružnosť a konkurencieschopnosť. Náš špičkový psychiater a horský maratónec Ľubomír Okruhlica nie je jediným odborníkom, ktorý považuje lenivosť za závislosť. A určite to platí nielen pre medicínskeho pacienta, ale politické elity ako celok.
Situáciu komplikuje zaužívaná tzv. politická korektnosť, kvôli ktorej sa zabetónovala demokratická diskusia a nastolila sa ostrakizácia tých, čo kladú legitímne kritické otázky.
Unavené európske elity spohodlneli. Zvykli si na individuálny pokoj a istoty. Pohybujú sa často iba zotrvačnosťou a v tieni Roberta Schumana. Homo sapiens, podobne ako iné živé tvory, keď sú nasýtené až presýtené, upadajú do pasivity. V sebauspokojení strácajú tvorivosť a pud bezpečnosti. Situáciu komplikuje zaužívaná tzv. politická korektnosť, kvôli ktorej sa zabetónovala demokratická diskusia a nastolila sa ostrakizácia tých, čo kladú legitímne kritické otázky. Maximálne si priznáme, že občas treba urobiť korekciu zabehaného mechanizmu, ale ináč je všetko v poriadku, to iba kuvičie hlasy nám hádžu polená pod nohy.
Plodné európske dejiny nás učia, že často za umlčovanými hlasmi, ktoré označoval mainstream za kacírske, revizionistické, renegátske či inak nepriateľské, sa neskrývala deštrukcia, ale úprimné úsilie o nápravu a dobré spravovanie. Politické inštitúcie často viac ničili jej vlastní zaslepenci, povedané postavičkou zo známej českej komédie – hujeri, ako ich kritickí skutoční stúpenci alebo vonkajší nepriatelia. Spomeňme si na reakcie na finančnú krízu, nové masové migračné vlny, celosvetovú pandémiu, vojnu u nášho východného suseda, ceny energetických surovín a pripravované clá od nášho najsilnejšieho spojenca.
Žiadať od našich reprezentantov, aby boli filozofmi, ako radil starogrécky Platón, je nereálne a nadbytočné. Politika vyžaduje každodenný pragmatizmus. Ale ak technokratický prístup začína krívať a vývoj sa dostáva na vážnu križovatku, nastáva dočasná potreba tých, čo sa vedia hlbšie zamyslieť, ako a kadiaľ ďalej. Z jedného volebného obdobia do druhého sa nám vytrácajú osobnosti, ktoré by sami alebo pomocou kvalitného tímu, ktorým sa slobodne obklopili, povedali niečo, čo presahuje dnešok a zabehané stereotypy.
O záhrade a džungli
Ale pokus zahrať sa na politického filozofa sa môže skončiť fiaskom. V bývalých rozvojových krajinách, ktoré dnes reprezentujú sedem miliárd ľudí, stále rezonuje dlhý prejav, prednesený podpredsedom Európskej komisie a vysokým predstaviteľom Európskej únie pre zahraničné veci a bezpečnostnú politiku Joseppom Borrellom. Bolo to na pôde Európskej diplomatickej akadémie v belgických Bruggách 13. októbra 2022: v rozsiahlej úvahe symbolicky opakovane kládol do kontrastu „záhradu“ (toto slovo vyslovil desaťkrát), reprezentujúcu privilegovanú miliardu ľudstva, a výraz „džungľa“ pre zvyšných sedem miliárd, ktorých predkovia zažili stáročia kolonializmu a rasizmu.
Na dokreslenie situácie treba povedať, že možno najväčší problém nepredstavoval text samotnej prednášky, ale najmä mlčanie európskych integračných inštitúcií, štátnikov a mainstreamovej tlače. Veľa z dotknutých štátov, označených za džungľu, a to bez pohľadu na pestré kultúrno-náboženské tradície a súčasné politické systémy, napredujú neuveriteľným technologickým tempom, a pomaly nás vytláčajú na druhú koľaj.
Starý svetadiel vygeneroval aj veľa pozitívneho. Nielen pre seba, aj pre ostatných. Priniesol vynálezy, pestrú filozofiu, demokratické politické koncepty a umelecké skvosty. Keď sa prechádzame napríklad po talianskych mestách, očarí nás fascinujúca architektúra niekoľko storočí trvajúcej renesancie, na ktorú svojím spôsobom nadviazalo kratšie obdobie osvietenstva. Ostáva na Európanoch, či sa myslením a konaním pustia do nového oživenia a moderného osvietenstva, alebo sa o chvíľu začnú dívať na odchádzajúci expresný vlak.
Názory externých prispievateľov nemusia vyjadrovať názor redakcie.
