Bai lan, zrodené z ekonomickej dezilúzie a rozšírenej frustrácie z dusivých kultúrnych noriem, odmieta miliónové preteky a nabáda, aby ľudia v práci robili len nevyhnutné minimum. Osobná pohoda má prednosť pred kariérnym postupom.
Rovnakú tendenciu odzrkadľuje aj ďalší nedávny módny výraz: „tang ping“ („vystrieť sa na chrbát, resp. natiahnuť sa), slangový neologizmus označujúci pocit rezignácie tvárou v tvár neúprosnej spoločenskej a profesionálnej konkurencii. Oba výrazy signalizujú odmietnutie spoločenských tlakov na prekonávanie sa, a sociálnej angažovanosti ako bláznivú hru s klesajúcimi výnosmi.
Číňania proti odcudzenej drine
Minulý rok v júli televízia CNN informovala, že mnohí čínski pracovníci vymieňajú pracovné miesta v kancelárii pod vysokým tlakom za flexibilnú robotnícku prácu. Ako vysvetlil 27-ročný z Wu-chanu: „Rád upratujem. So zlepšovaním životnej úrovne (v celej krajine) stúpa aj dopyt po upratovacích službách. Pre mňa je zmena, že sa mi už netočí hlava. Cítim menší psychický tlak. A každý deň som plný energie.“
Takéto postoje sa prezentujú ako apolitické, odmietajú násilný odpor voči moci aj dialóg s tými, ktorí moc majú. Sú to však jediné možnosti pre ľudí odcudzených práci?
Masové protesty prebiehajúce v Srbsku naznačujú iné možnosti. Demonštranti nielenže uznávajú, že v štáte Srbsko je niečo zhnité; zároveň trvajú na tom, aby hniloba nepokračovala.
Podobnosti v Srbsku?
Protesty sa začali vlani v novembri v Novom Sade po páde strechy, ktorý si na nedávno zrekonštruovanej železničnej stanici vyžiadal 15 mŕtvych a dvoch ťažko zranených. Demonštrácie sa rozšírili do 200 srbských miest a obcí, prilákali státisíce ľudí a vzniklo z toho najväčšie študentské hnutie v Európe od roku 1968.
Nedostatok kritiky zo strany EÚ, dokonca aj napriek obvineniam z volebných podvodov, nie prvý raz ponecháva srbskú občiansku spoločnosť napospas mrazu. Máme sa čudovať, že demonštranti tak málo mávajú vlajkami EÚ? Myšlienka „farebnej revolúcie“ typu priekopníka na Ukrajine pred 20 rokmi s cieľom „pripojiť sa k demokratickému Západu“ už nemá zmysel. EÚ dosiahla ďalšie politické dno.
Samozrejme, zrútenie strechy bolo len iskrou, ktorá vznietila rozbušku zadržiavanej nespokojnosti. Obavy demonštrantov sa týkajú mnohých problémov, od nekontrolovateľnej korupcie a ekologickej deštrukcie (vláda plánuje ísť naplno do ťažby lítia) až po všeobecné pohŕdanie obyvateľmi, ktoré prejavil srbský prezident Aleksandar Vučić. To, čo vláda prezentuje ako plán preniknúť na globálne trhy, považujú mladí Srbi za lesť na zakrytie korupcie, predaj národných zdrojov zahraničným investorom za tienistých podmienok a postupnú likvidáciu opozičných médií.
Čím sú však tieto demonštrácie jedinečné? Heslo znie: „Nemáme žiadne politické požiadavky a držíme si odstup od opozičných strán. Jednoducho žiadame, aby srbské inštitúcie pracovali v záujme občanov.“ Kvôli tomu úzko trvajú len na transparentnosti renovácie železničnej stanice v Novom Sade; prístupe ku všetkým dokumentom o nehode; zamietnutie obvinení voči osobám zatknutým počas prvého protivládneho protestu v novembri; a trestné stíhanie tých, ktorí napadli študentských demonštrantov v Belehrade.
Demonštranti chcú skrátiť proces, ktorý vládnej strane kontrolou inštitúcií umožnil držať štát ako rukojemníka. Vučićova vláda zareagovala násilne, ale aj technikou známou v boxe ako „klinč“: Keď boxer objíme súpera, aby mu zabránil voľne udierať. Čím viac je Vučić v panike, tým zúfalejšie sa pokúša uzavrieť s demonštrantmi nejakú dohodu. Demonštranti však odmietajú akýkoľvek dialóg. Spresnili požiadavky a bezpodmienečne na nich trvajú.
Svet by mal podporiť Srbský prístup k protestom
Masové protesty sa tradične aspoň implicitne spoliehajú na hrozbu násilia v kombinácii s otvorenosťou vyjednávať. Tu však sledujeme opak: Srbskí demonštranti sa nevyhrážajú násilím, ale zároveň odmietli dialóg. Takáto jednoduchosť spôsobuje zmätok, rovnako ako zjavná absencia akýchkoľvek zjavných vodcov. V úzkom zmysle majú tieto protesty určité podobnosti s Bai lan.
V istom momente samozrejme bude musieť do hry vstúpiť organizovaná politika. Ale zatiaľ „apolitický“ postoj demonštrantov vytvára podmienky pre novú politiku, nie len pre inú verziu rovnakej starej hry. Aby sa dosiahol zákon a poriadok, musí sa naliať čerstvého vína.
To je dostatočný dôvod, aby svet protesty bezpodmienečne podporil. Dokazujú, že jednoduché, priame volanie po zákone a poriadku môže byť podvratnejšie ako anarchické násilie. Srbi chcú vládu zákona bez všetkých nepísaných pravidiel, ktoré nechávajú otvorené dvere korupcii a autoritárstvu.
Demonštranti majú ďaleko od starej anarchickej ľavice, ktorá dominovala demonštráciám v roku 1968 v Paríži a na celom Západe. Po 24-hodinovom zablokovaní mosta cez Dunaj v Novom Sade sa protestujúci rozhodli predĺžiť zhromaždenie o ďalšie tri hodiny, aby vyčistili celú oblasť. Viete si predstaviť, že by Parížania z roku 1968, ktorí hádzali kamene, urobili to isté?
EÚ pokrytecká ako obvykle
Zatiaľ čo niektorí by mohli považovať politicky motivovaný apolitizmus srbských demonštrantov za pokrytecký, je rozumnejšie chápať ho ako znak radikalizmu. Odmietajú hrať politiku podľa existujúcich (väčšinou nepísaných) pravidiel. Usilujú o zásadné zmeny fungovania základných inštitúcií.
Najväčším pokrytcom v tomto príbehu je Európska únia. Zdržiava sa akéhokoľvek nátlaku na Vučića zo strachu, že sa bude kloniť k Rusku. Kým predsedníčka EK e Ursula von der Leyenová vyjadrila podporu gruzínskemu ľudu „bojujúcemu za demokraciu“, o povstaní v Srbsku – krajine, ktorá je oficiálne kandidátskou krajinou na členstvo v EÚ od roku 2012, je pozoruhodne ticho. EÚ necháva Vučićovi cestu, pretože sľúbil stabilitu a vývoz lítia, kľúčového vstupu pre elektrické vozidlá.
Nedostatok kritiky zo strany EÚ, dokonca aj napriek obvineniam z volebných podvodov, nie prvý raz ponecháva srbskú občiansku spoločnosť napospas mrazu. Máme sa čudovať, že demonštranti tak málo mávajú vlajkami EÚ? Myšlienka „farebnej revolúcie“ typu priekopníka na Ukrajine pred 20 rokmi s cieľom „pripojiť sa k demokratickému Západu“ už nemá zmysel. EÚ dosiahla ďalšie politické dno.
© Project Syndicate 1995–2025
www.project-syndicate.org