Robert Fico sa tak dlho pohrával (zahrával) s Andrejom Dankom, využívajúc ho sťa nástroj pomsty voči Petrovi Pellegrinimu a jeho Hlasu, až tento pomaly rozložil vládnu koalíciu. Matúš Šutaj Eštok, povzbudený nadobudnutou mocou, sa chcel tak úpenlivo dostať do priazne Roberta Fica, že mu „zariadil“ – pre neho – dosiaľ nevídanú krízu v koalícii.
K tomu všetkému sa pridala konsolidácia, hroziace výpovede lekárov a „prevrat“, čo určite nepomáhalo koaličnej pohode. Nehovoriac o mimovládnych organizáciách, opozícii a vždy otravujúcich „protištátnych“ médiách. Nečudo, že koaliční lídri odkazujú – neotravujte, tu sme v kríze.
A pritom to tak nemuselo byť
Séria naoko banálnych, ba až zbytočných rozhodnutí a tiež premiérovo predstieranie, že sa nič nedeje, vyústili do situácie, keď sa štvrtá vláda Roberta Fica ocitla v nevídanej pozícii. Neschopná presadiť vládnu agendu, zavše ani otvoriť schôdzu NR SR či hlasovanie, závislá od vôle nezaradených či mocensky nedostatočne motivovaných poslancov, trpí na krízu politiky, do ktorej sa dostala vlastným príklonom k antipolitike. Faktickým kopírovaním neduhov, ktoré dostali do politiky a k moci jej úhlavného nepriateľa Igora Matoviča.
Napriek tomu, že po svojom kreovaní pripomínala koalícia „parný valec“, ponášajúci sa na ten, ktorým Vladimír Mečiar valcoval v 90. rokoch minulého storočia rodiacu sa slovenskú demokraciu, po schválení legislatívy umožňujúcej právnu „rehabilitáciu“ ich ľudí sa motor valca zasekol. Ako sa dalo predpokladať, danajským darom pre koalíciu sa stalo zvolenie Petra Pellegriniho za prezidenta. Tento „úspech“ koalície znamenal očakávaný súboj vo vnútri koalície, v ktorom chcel Andrej Danko získať väčší podiel na moci a novozvolený predseda Hlasu Šutaj Eštok rešpekt straníkov, voličov a v neposlednom rade koaličných partnerov.
Pokým sa opozícia naďalej sústredí len na seba a nebude mať záujem politicky využiť rozkol v koalícii, bude podobne ako všetci vo vládnej koalícii odkázaná na svojvôľu Roberta Fica. A jeho koalícia, hoci naštrbená vzájomnou nedôverou, bude de facto nezničiteľná.
Robili to najlepšie, ako vedeli, dopadlo to ako vždy. Hlas sa chcel voči Dankovým nárokom na post predsedu parlamentu (v čom ho opakovane podporovali Fico, Kaliňák a Gašpar) brániť, využívajúc mocenský apetít Rudolfa Huliaka. Pritom prehliadal, že odklon od suverénnej koaličnej politiky a sociálnej demokracie, neschopnosť predsedu strany a jeho viditeľné submisívny vzťah k predsedovi vlády tvoria zárodok podobnej rebélie aj vo vnútri Hlasu.
Celé to vyústilo do paradoxnej, no pre súčasnú koalíciu signifikantnej situácie. Aktéri krízy sa vzájomne obviňovali z vyvolávania krízy a súčasne utiekali k premiérovi Ficovi, aby túto krízu vyriešil. Súčasne s tým všetkých presviedčali, že zostávajú verní koalícii a nechcú predčasné voľby. Lenže kríza si žila vlastným životom a vyústila do ultimáta predsedu vlády lídrom koaličných strán, po ktorom malo nasledovať rázne rozhodnutie premiéra o rekonštrukcii vlády (alebo predčasných voľbách). A pritom to tak nemuselo byť.
Nakoniec prišiel (i prešiel) napäto očakávaný pondelok – a nič sa nestalo.
Ako ďalej, pán premiér?
Túto otázku si v ostatných hodinách kladú mnohí. Andrej Danko ju už naznačil v jeho srdcervúcom otvorenom liste premiérovi. V ňom prosil, aby mu dal Robert Fico ešte jednu šancu, čo podčiarkol aj svojim rozhodnutím dať „na oltár koalície“ všetky posty, ktoré v zmysle koaličnej zmluvy patria SNS a aj jemu samému.
Túto otázku si isto kladú i v Hlase, keďže prostredníctvom svojich predstaviteľov opakovane ponúkajú Smeru post podpredsedu vlády, len aby už vedeli, čo bude s nimi a s koalíciou. Toto isto trápi aj tých, ktorých politická prítomnosť a budúcnosť sa odvíjajú od rozhodnutia Roberta Fica, ako naloží s krízou, ktorá nemusela byť. Ten však po včerajšom vypršaní ultimáta mlčí. Hoci jeho verní – šéf zboru poradcov Erik Kaliňák a poslanec Richard Glück – odkázali, že v stredu premiér prehovorí.
Čítajte viac Fico má všetkých v hrsti. Aj navonok hulákavá opozícia sa trasie, nielen SNS a Hlas
Nateraz je isté, že sa rokuje, o čom svedčia slová poslanca Jána Ferenčáka, ktorý sa z Kežmarku vrátil do Bratislavy: „Snahou je nájsť stabilitu a podporu všetkých 79 poslancov súčasnej vládnej koalície, a teda predísť predčasným voľbám“. Potvrdzuje to aj podpredseda NR SR Peter Žiga, ktorý síce, zdá sa, chápe nerozumnosť vylúčenia poslancov Migaľa a Šalitroša z Hlasu, no súčasne nechce prezradiť taktiku a „zlepšovať ani zhoršovať pozíciu vyjednávačov“. V Hlase sú však pripravení na zmenu koalície a nebránia sa „ani otvoriť koaličnú zmluvu,“ dodáva minister a údajná šedá eminencia Hlasu Tomáš Drucker. Všetci vrátane členov „štvrtej koaličnej strany“ Národnej koalície sa zhodujú v tom, že „rozhodnutie je v rukách premiéra“.
Nezničiteľná koalícia?
Koalícia už niekoľko týždňov (ne)funguje v rozmedzí medzi „pohodlnou“ väčšinou 79 poslancov a menšinovým postavením, ktoré garantuje istých 72 poslancov a poslankýň. Kým opozícia ju opakovane vyzýva na vyvolanie predčasných volieb, ako jediného riešenia aktuálneho stavu, tak z prostredia koalície (okrem Smeru) zaznieva, že koalícia musí pokračovať, lebo nie je iná alternatíva.
Politickou realitou je, že pokým sa opozícia naďalej sústredí len na seba a nebude mať záujem politicky – na pôde súčasnej Národnej rady – využiť rozkol v koalícii, bude podobne ako všetci vo vládnej koalícii odkázaná na svojvôľu Roberta Fica. A jeho koalícia, hoci naštrbená vzájomnou nedôverou, bude de facto nezničiteľná.
Názory externých prispievateľov nemusia vyjadrovať názor redakcie.