Ak čítate tento text, pravdepodobne už padlo konečné rozhodnutie o tom, kto bude v blízkej budúcnosti Rakúsku vládnuť. Poslednou formálnou prekážkou bolo nedeľné on-line hlasovanie medzi členmi najmenšej budúcej koaličnej strany Neos. Po jej očakávanom súhlase bude mať Rakúsko po prvý raz v histórii druhej republiky založenej v roku 1945 vládu troch strán. Kresťanskodemokratická Rakúska ľudová strana (ÖVP), Sociálnodemokratická strana Rakúska (SPÖ) a liberálna strana Neos sa vo štvrtok dohodli na spoločnom vládnom programe.
Spolupráca napriek rozdielom
Spolupráca týchto troch ideologicky veľmi odlišných strán nebude jednoduchá a už teraz sa dá spoločnému programu veľa vyčítať. Ale skutočnosť, že koalícia vôbec je možná, ukazuje, že kultúra kompromisu stále funguje. Spolkový prezident Alexander Van der Bellen o nej pred niekoľkými týždňami, uprostred sporu medzi stranami, povedal: „Kompromis je v Rakúsku poklad. Druh kultúrneho bohatstva, ktoré nám vždy dobre slúžilo.“ To, čo hovorí Van der Bellen, má v Rakúsku veľkú váhu. Nie pre jeho pomerne skromnú reálnu moc, ale pre jeho morálnu autoritu, ktorú si obyvatelia vysoko cenia.
„Rozšíril sa názor, že kompromis je niečo pre porazených. Ale v skutočnosti je to len iné slovo pre spoločné riešenie.“ A. Van der Bellen
Svojou varovnou pripomienkou rakúskej kompromisnej tradície, ktorá dobre funguje už 80 rokov, zohral prezident dôležitú úlohu v dohode medzi tromi stranami. Tie isté tri strany už viedli koaličné rokovania po voľbách, ale nedospeli k dohode. Potom sa už ÖVP a FPÖ dohodli na vytvorení vlády, ktorá bohatých oslobodí od daní, urobí radikálne škrty v sociálnej záchrannej sieti pre ekonomicky slabších a dokonca bude ignorovať právo EÚ v boji proti neželaným migrantom. To, že takáto antisociálna koalícia napriek tomu nevznikla, bolo spôsobené tým, že obe strany nekompromisne bojovali o jednotlivé ministerské posty a neustúpili ani o centimeter.
Kompromis v kríze
Tradičný kompromis „sa dostal do nemilosti,“ sťažoval sa Van der Bellen. „V určitom bode sa rozšíril názor, že kompromis je niečo pre porazených. Ale kompromis je v skutočnosti len iné slovo pre spoločné riešenie.“ Teraz by sme mali podľa neho nájsť cestu späť ku kultúre kompromisov, pôsobením ktorej bolo malé Rakúsko také silné: bez tohto rakúskeho receptu na úspech to nepôjde.
Niekto by mohol namietať, že kompromisy sú súčasťou každej fungujúcej demokracie a nie sú teda niečím špecificky rakúskym. Napriek tomu je táto kultúra kompromisu v Rakúsku ešte dôležitejšia ako v iných krajinách. Jej korene siahajú hlboko do minulosti, keď nedostatok ochoty ku kompromisom zanechal v rakúskej spoločnosti hlboké rany.
Počas „prvej republiky“ medzi prvou a druhou svetovou vojnou boli dva hlavné politické tábory reprezentované predchodcami dnešných strán ÖVP a SPÖ také nepriateľské, že medzi nimi v roku 1934 dokonca došlo ku krátkej občianskej vojne. Rok predtým kresťansko-sociálna predchodkyňa dnešnej ÖVP pod formálnou zámienkou zrušila parlament a nastolila klérofašistickú diktatúru, ktorá mala podobné základné usporiadanie štátneho korporativizmu ako o niečo neskorší režim Jozefa Tisu na Slovensku. Malý štát, oslabený politickým nepriateľstvom, sa stal ľahkou korisťou imperialistického Hitlerovho režimu.
Poučenie z minulosti
Po traume z národného socializmu a druhej svetovej vojny sa krajina poučila z chýb prvej republiky: namiesto opätovného vzájomného boja zbraní si teraz dva hlavné politické tábory so svojimi novozaloženými stranami ÖVP a SPÖ sľúbili spoluprácu vo všetkých dôležitých otázkach. „Veľká koalícia“ medzi týmito (teraz už nie takými veľkými) stranami bola odvtedy najbežnejšou formou vlády. Pre predstavu: ak by sa teraz na Slovensku Smer-SD a PS dohodli na vytvorení spoločnej vlády, bol by to oveľa menší krok k zmiereniu medzi bojujúcimi tábormi, ako to bolo v Rakúsku, ktoré zažilo občiansku vojnu.
A pokiaľ spolu obe strany nevládli, potrebné kompromisy zabezpečili im blízke združenia podnikateľov a poľnohospodárov (tábor ÖVP) na jednej strane a odbory (tábor SPÖ) na strane druhej. Rakúsko zažilo menej štrajkov ako takmer ktorákoľvek iná krajina na svete, pretože toto takzvané „sociálne partnerstvo“ stále všetko reguluje za rokovacím stolom. Sociálne partnerstvo, ktoré nie je založené na žiadnych zákonoch, iba na zvykoch, je také silné, že sa často označuje za tajnú tieňovú vládu, ktorá je mocnejšia ako zvolené strany. A často sa kritizuje ako niečo paralyzujúce, čo bráni pokroku.
Napriek všetkej tejto kritike však netreba zabúdať, že kultúra kompromisu formovaná štruktúrami sociálneho partnerstva je aj veľmi dôležitou súčasťou toho, že náš sociálny systém napriek mnohým slabým stránkam stále dobre funguje. Tým napríklad udržuje nízku kriminalitu. V období neustálych politických konfliktov medzi svetovými vojnami bolo Rakúsko chudobnou krajinou s masovou nezamestnanosťou a bez ekonomickej perspektívy. Kultúra kompromisu a sociálneho zmieru po druhej svetovej vojne spolu s vojenskou neutralitou urobili z chudobného Rakúska jednu z najbohatších krajín sveta.
Názory externých prispievateľov nemusia vyjadrovať názor redakcie.