Vlaňajšia rekordne teplá zima bola ešte asi o 3 °C teplejšia, a to najmä vďaka extrémne teplému februáru. Vplyvom mimoriadne teplého počasia potom už na začiatku marca rozkvitli v nížinách južného Slovenska nielen marhule, ale aj čerešne. Rekordne teplá však vlani nebola len zima, ale aj celý rok. V Hurbanove dosiahla jeho priemerná teplota 13,4 °C, čo je na úrovni vnútrozemia talianskeho Toskánska.
Extrémne sucho bez snehu
Tohtoročná zima oveľa viac zažiarila z pohľadu atmosférických zrážok. Už sme si zvykli, že zimy u nás bývajú v nižších polohách bez snehu. Za celú zimu sa na juhozápade vyskytli 1 až 3 dni so snehovou pokrývkou (v minulosti takých dní bolo priemerne 38). Sneh tento rok absentoval aj v stredných horských polohách, či už to bolo na Orave, alebo v Telgárte, kde sa vyskytlo veľa dní bez súvislej snehovej pokrývky. Veľmi málo snehovej pokrývky bolo aj vo vysokých horských polohách.
Na našej najvyššie položenej meteorologickej stanici na Lomnickom štíte sa výška snehovej pokrývky počas zimy pohybovala v intervale 50 až 100 cm a stále sa zmenšovala. V dňoch 15. – 22. februára, teda osem dní za sebou, tu zaznamenali historicky najmenšiu výšku celkovej snehovej pokrývky v tejto časti roka, pričom jej hrúbka sa zredukovala na 35 cm. Počas vlaňajšieho extrémne teplého februára bolo na Lomnickom štíte o tri metre snehu viac.
Tohtoročná zima sa tak zaradí medzi najsuchšie zimy od začiatku meteorologických meraní na našom území. Mimoriadne sucho je totiž na väčšine územia Slovenska a celkový zrážkový deficit veľmi nezmiernili ani zrážky v závere februára. Sucho sa však ešte viac zintenzívni v prvej polovici marca. Za tento stav môže práve chýbajúca snehová pokrývka na horách. V prvej polovici jari totiž v minulosti topiaci sa sneh vytváral prirodzený rezervoár vlahy a prostredníctvom potokov a riek sa voda potom transportovala aj do nížin. V korytách riek tak bude začiatkom jari oveľa menej vody ako zvyčajne. Vyššie teploty na jar navyše zvýšia výpar a pôda sa začne viac vysušovať.
Iba zlé predpovede
Trend zvyšujúcej sa globálnej teploty vzduchu, ktorý pozorujeme v ostatných rokoch, sa ešte viac zintenzívnil, a to aj napriek tomu, že teplejšiu fázu El El Niña vystriedala chladnejšia La Niña. V januári na to upozornila európska služba Copernicus, podľa ktorej bol január 2025 „ďalším prekvapujúcim mesiacom, ktorý pokračuje v rekordných teplotách pozorovaných počas posledných dvoch rokov, a to aj napriek vývoju podmienok La El Niña v tropickom Pacifiku a ich dočasnému chladiacemu účinku na globálne teploty“. Antropogénna zmena klímy tak prekrýva všetky prirodzené faktory.
Už dnes sme prekonali aj tie najpesimistickejšie klimatické scenáre, podľa ktorých sme u nás klímu severného Talianska mali mať až niekedy v polovici tohto storočia.
Podľa aktuálnej analýzy klimatológa Jamesa Hansena do hry totiž stále výraznejšie vstupujú tzv. kladné spätné väzby, ktoré globálnu teplotu ešte viac zvyšujú. Ku kľúčovým spätným väzbám patrí napríklad vodná para, ktorá je najvýznamnejším skleníkovým plynom. Vďaka veľmi vysokej priemernej teplote morí a oceánov sa do ovzdušia dostáva ešte viac vodnej pary a celý proces otepľovania naberá na dynamike. Vodná para tak proces globálneho otepľovania zdvojnásobuje. Podľa Hansena sme sa dostali už do bodu, z ktorého nemusí byť návratu. Ak sa prudké otepľovanie nezastaví, urýchli sa topenie ľadu v Arktíde a sladké vody začnú prúdiť do severného Atlantiku, kde sa zmiešajú so slanšou morskou vodou, čo spôsobí zablokovanie atlantickej meridionálnej cirkulácie a môže zvýšiť hladinu morí aj o niekoľko metrov.
Klíma sa mení takou rýchlosťou, že zmeny môžeme pozorovať doslova z roka na rok. Už dnes sme prekonali aj tie najpesimistickejšie klimatické scenáre, podľa ktorých sme u nás klímu severného Talianska mali mať až niekedy v polovici tohto storočia. V akej klíme potom budeme žiť o 30 rokov?
Paradoxne, čím je situácia vážnejšia, tým menšia pozornosť sa tejto civilizačnej hrozbe venuje. Podľa postojov politikov ku klimatickej kríze by sme ich mohli rozdeliť na dve skupiny. Tá prvá ju síce berie na vedomie a sporadicky na ňu aj upozorní, no jej praktické konanie býva často opačné alebo kontraproduktívne.
Priam výsmechom je organizovanie klimatických konferencií fosílnym kapitálom v krajinách, ktoré profitujú z ťažby ropy. Klimatické konferencie sa stali už len vhodnou príležitosťou na stretnutia politikov, kde sa v zákulisí preberajú iné témy, teda plnia podobnú funkciu ako pohreby štátnikov. Riešiť ju v skutočnosti ani nechcú alebo nedokážu, najskôr to bol covid, teraz vojna a na budúce nejaký iný problém, výhovorka sa už nájde.
Druhá skupina politikov existenciu klimatickej krízy bagatelizuje, ignoruje alebo ju priamo popiera, podľa nej je to všetko len zelená propaganda, ktorá sa šíri ako mor ohrozujúci prosperitu západnej civilizácie, a triešiť ju vlastne ani nepotrebuje. No aspoň vieme, s kým máme do činenia, a že je preto zbytočné od takých politikov vôbec niečo očakávať.
V duchu známej anekdoty by sme sa mohli spýtať, ktorý z uvedených dvoch prístupov je pre našu budúcu existenciu relatívne prijateľnejší. No s určitosťou môžeme povedať, že klimatická kríza s nami vyjednávať určite nebude, ani nepristúpi na žiadne kompromisy.
Názory externých prispievateľov nemusia vyjadrovať názor redakcie.
