Každý, kto bez ideologických okuliarov sledoval takmer 50 minút trvajúce stretnutie Zelenského s Trumpom a Vanceom, keď sa do sprvu nekonfliktného rokovania zapojili aj vybraní americkí novinári, musel nadobudnúť dojem, že Zelenskyj sa snažil na poslednú chvíľu získať od USA bezpečnostnú garanciu, čo Trump nepovažoval za kľúčové. Podľa amerického prezidenta mali bezpečnostné záruky spočívať v prítomnosti amerických firiem na ukrajinskom území, respektíve v Putinovom rešpekte, ktorý ruský prezident údajne pociťuje voči „Trumpovu majestátu“.
Diplomatické faux pas
Pokiaľ mal teda Zelenskyj pocit, že dohoda, ktorú mal v ten istý deň podpísať, nie je komplexná, mal si to s americkou stranou vybaviť za zatvorenými dverami, a nie v priamom prenose. Ukrajina Spojené štáty potrebuje, zatiaľ čo opačne to neplatí. Zelenskyj veľmi dobre vedel, že nie je na návšteve u Bidena ani u Starmera, a tomu mal prispôsobiť aj svoje konanie. Na druhú stranu Trump mal schôdzku predčasne ukončiť s tým, že treba finalizovať parametre dohody, a negrilovať s Vanceom Zelenského pred televíznymi kamerami.
Na rozdiel od drvivej väčšiny pozorovateľov sa domnievam, že Trumpova stratégia voči Ukrajine a Rusku nadväzuje na Bidenovu. Prečo? Bidenov kabinet neustále opakoval, že bude Kyjev vojensky podporovať „tak dlho, ako bude potrebné“, pričom Trumpova vláda dospela k záveru, že táto doba sa už skončila. Bidenov minister obrany Loyd Austin definoval stratégiu Washingtonu voči Rusku takto: Je potrebné, aby Ruská federácia bola oslabená natoľko, aby už nikdy nemohla napadnúť územie iného štátu. Ďalší vplyvní americkí činitelia si pochvaľovali, ako za zlomok vojenského rozpočtu oslabujú svojho protivníka bez toho, aby umierali americkí vojaci. Ba padli aj slová o skvelej investícii. Okrem toho bývalý prezident Joe Biden nikdy nemienil schváliť členstvo Ukrajiny v NATO.
Ukrajina ako baranidlo proti Rusku
Podľa môjho názoru Bidenov kabinet jednoducho využil Ukrajinu na svoj definovaný geopolitický cieľ: podstatne degradovať vojenské kapacity Ruskej federácie, a to „cez ukrajinské telá“, zatiaľ čo Trumpova vláda sa chce na úkor zbedačenej Ukrajiny obohatiť a rozdeliť si ju s Kremľom. Výsledok je teda úplne zrejmý: víťazom je v prvom rade Vladimír Putin a porazenými sú Ukrajinci.
Európski lídri, ktorí sa celý život riadili pokynmi z Washingtonu, sa pokúšajú spamätať z obrovského šoku a premietajú o svojich ďalších krokoch.
Tí, ktorí volali po neustálom vyzbrojovaní Ukrajiny bez jasnej koncepcie na ukončenie vojny, teraz podliehajú panike a snažia sa pochopiť, čo sa vlastne deje. Európski lídri, ktorí sa celý život riadili pokynmi z Washingtonu, sa pokúšajú spamätať z obrovského šoku a premietajú o svojich ďalších krokoch. Veľká Británia sa však s Francúzskom nedokáže dohodnúť na spoločnom postupe, nehovoriac o ďalších európskych členoch NATO. Bez americkej spoluúčasti nemá Ukrajina proti ruskej presile najmenšiu šancu. Európske špičky sa jednoducho nedokážu zmieriť s ukrajinskou prehrou, a nie je vôbec divu, keď celé tri roky o dynamike ukrajinského konfliktu verejnosti klamali.
Najhorším aspektom ukrajinskej tragédie je skutočnosť, že k nej vôbec nemuselo dôjsť. Verbálni zástancovia vojenského riešenia ukrajinskej krízy neustále tvrdia, že sa s ruským prezidentom nemôžu na ničom dohodnúť, pretože všetky dohody porušuje. Títo ľudia však trpia selektívnou pamäťou, pretože USA ako prvé porušili verbálny sľub daný bývalému sovietskemu prezidentovi Gorbačovovi, že pokiaľ kývne na zjednotenie Nemecka, NATO sa neposunie na východ „ani o piaď“.
Podľa niektorých analytikov Washington porušil Budapeštianske memorandum už v roku 2013, keď uvalil sankcie na Bielorusko kvôli porušovaniu ľudských práv. Unilaterálne vypovedanie zmluvy o obmedzení systémov protiraketovej obrany (ABM) Bushovou vládou v roku 2002 povážlivo narušilo bezpečnostnú architektúru na starom kontinente. Minské dohody majúce za cieľ ukončiť konflikt na Donbase a vytvorenie autonómie tamtiež podľa svedectva Angely Merkelovej a Françoisa Hollanda Západ nemienil plniť, pretože chcel Ukrajinu pripraviť na možnú ruskú inváziu.
USA vo vzťahu ku Kremľu nevyužili diplomatické nástroje a, naopak, prehlbovali väzby medzi Bielym domom, NATO a Kyjevom. Súdim, aj keď sa môžem úplne mýliť, že tak urobili celkom vedome, aby Kremeľ k agresii vyprovokovali. Putinova invázia je potom „najväčší medzinárodný zločin“, ako hovorí medzinárodné právo.
Otázka znie, čo bude ďalej. Rusko svoje požiadavky predložilo vlani v júni, keď konštatovalo, že rokovania by sa mali odvíjať od pôdorysu dohodnutého na jar 2022 v Istanbule, pričom protistrany musia uznať „novú územnú realitu“. Sľubné rokovania medzi Ukrajincami a Rusmi na jar 2022 o ukončení konfliktu v jeho ranej fáze, rozhovory, ktoré USA sabotovali, sú už pasé. Bohužiaľ.
Názory externých prispievateľov nemusia vyjadrovať názor redakcie.