Internacionalizácia ako nová ideológia
Štipendiá znevýhodňujúce študentov zo Slovenska sú len jedným z celého radu dlhodobo presadzovaných opatrení ministerstva školstva, ktoré sa naplno prejavili za poslednej pravicovej vlády. V podstate celý akademický svet, a to platí pre slovenské vysoké školy, ako aj Slovenskú akadémiu vied, pristúpili na logiku, že čo je zo Slovenska alebo v slovenčine, je menejcenné a nehodnejšie.
Aby to však nevyzeralo tak otvorene diskriminujúco, reformátori, ktorí z predchádzajúcich pravicových vlád pohodlne preplávali do súčasnej kváziľavicovej vlády, presadili vznešený slovník o internacionalizácii vedy a vysokého školstva. Rozhodli sa akademikov podplatiť. Alebo vydierať.
Vymysleli totiž takzvané výkonnostné zmluvy. Na ich základe predpísali, čo sa od nich požaduje za peniaze, ktoré dostanú namiesto valorizácie rozpočtov. Jedným z bodov výkonnostných zmlúv je záväzok internacionalizovať, teda zvyšovať podiel zahraničných študentov a akademikov na slovenských vysokých školách a v SAV.
Ako sa to dá dokázať v krajine dlhodobej deštrukcie akademického prostredia a nízkych platov akademikov? Okrem otvorene diskriminujúcich štipendií sa to dá robiť aj nepriamo – prinútením akademických pracovísk uprednostňovať pri prijímaní na pracovné pozície a na štúdium zahraničných záujemcov. Kto nezvýši podiel zahraničných pracovníkov a študentov, nesplní očakávaný výkon – a príde o peniaze. Takto ministerstvo prenieslo zodpovednosť na školy a akadémiu, ktoré musia špinavú prácu uprednostňovania zahraničných záujemcov robiť na vlastnú zodpovednosť. Samy si pritom musia nájsť také kritériá, aby diskrimináciu interpretovali ako posilňovanie excelentnosti.
Spojenci vlastných hrobárov
Dá sa však bez diskriminácie (či už pozitívnej, alebo inej) internacionalizovať v krajine a v akademickom prostredí, ktoré nie je dostatočne atraktívne ani pre domácich? Očividne áno. Ak tomu pomáhajú ďalšie pravidlá znevýhodňujúce uchádzačov o štúdium alebo prácu zo Slovenska. A budovanie systému degradujúceho slovenskú vedu a vedu v slovenčine, ktorý tu akademické elity pomáhajú vytvoriť minimálne dvadsať rokov. Vytvárali sa mobilitné a grantové schémy, kde zahraniční akademici mohli dostávať aj štvornásobné platy oproti slovenským; menili sa pravidlá toho, čo je kvalitný akademik: Ten nepíše v slovenčine a nepublikuje v časopisoch, ktoré nevydávajú globálne vydavateľstvá; nepíše o témach, ktoré by sa viac ako len okrajovo týkali Slovenska.
Zatiaľ čo dovtedy vykonávali veľkú časť posudzovania slovenskí vedci zadarmo alebo len za symbolické odmeny, ukázalo sa, že zahraniční to zadarmo robiť nebudú.
Dlhodobé úsilie o „svetovosť“ slovenskej vedy však konečne začalo v posledných piatich až siedmich rokoch prinášať prvé ovocie. Dnes už je jasné, že ak sa na jedno voľné miesto prihlási študent alebo akademik so zahraničným občianstvom, bude uprednostnený. Lebo za neho inštitúcia dostane financie. Ak by ho neprijala, výsledkom by bola strata budúcich zdrojov.
Novodobí nevoľníci
Akademický svet na Slovensku asi dvadsať rokov presadzoval posudzovanie kvality, nových projektov a aj prijímania nových akademikov na základe posudzovania odborníkov z rovnakej oblasti bádania, ktorí vedeli posúdiť, čo je a čo nie je dostatočne kvalitné. Posudzovanie a hodnotenia sa vo veľkej miere robili zadarmo. Bolo to súčasťou pracovnej náplne profesionálnych akademikov. No postupne, s rastúcim mediálnym humbugom o údajne nekvalitnej slovenskej vede, sa začalo čoraz viac hovoriť o akademických mafiách, klikách a klientelizme slovenských akademikov. Inými slovami, slovenský akademik nemohol byť dôveryhodný. Postupne sa bez akejkoľvek kritiky prijala predstava, ako kvalitu zvýšia zahraniční akademici, ktorí nás naučia, čo je dobrá veda a ako sa robí.
Zatiaľ čo dovtedy vykonávali veľkú časť posudzovania slovenskí vedci zadarmo alebo len za symbolické odmeny, ukázalo sa, že zahraniční to zadarmo robiť nebudú. Preto sa rôznymi cestami prijali mechanizmy vyplácania posudkov a expertíz, pôvodne bezplatné alebo len za symbolické sumy. No spolu so zvyšovaním rozpočtov na hodnotenia dochádzalo k obmedzovaniu možnosti slovenských akademikov byť súčasťou mechanizmov hodnotenia výstupov.
Bezplatná dobrovoľná práca pre časopisy vydávané na Slovensku alebo v slovenčine, ktorým sa stále znižujú rozpočty, zostala slovenským akademikom. Platená a niekedy aj veľmi dobre platená práca je principiálne určená zahraničným akademikom. Zvyšujú sa aj príspevky na podporu publikovania do zahraničných časopisov patriacich súkromným globálnym firmám. Ako hovorí akademický klasik, lepšie je platiť absolventovi učňovky z Kittse ako dať robiť bezplatnú prácu nedôveryhodnému akademikovi zo Slovenska.
Platíme najlepších?
Kým slovenskí akademici sú čoraz viac tlačení k novým etickým záväzkom, čerešničkou na torte je, že sa nemôžu profesionálne vyjadrovať k témam, v ktorých nie sú dostatočne kvalifikovaní. Pri pravidelných hodnoteniach, ktoré na nich pripravili „reformátori“, sú slovenskí akademici posudzovaní zahraničnými „profesionálnymi“ hodnotiteľmi, ktorí sa týmito zásadami riadiť nemusia.
Občas sa síce podarí nájsť hodnotiteľa skutočne zbehlého v téme, ale zvyčajne je úspechom, ak je aspoň z príbuznej vednej disciplíny. Tento systém umožňuje aj reálne situácie, že zahraniční experti ani len neovládajú jazyk, v ktorom sú napísané nimi posudzované práce. Posudzujú teda len dojem „svetovosti“, ktorý nadobudnú z čítania do angličtiny preložených niekoľkoriadkových zhrnutí. Akademik, dbajúci poctivo na ideálne princípy akademického života, by mohol dokonca povedať, že skutočný akademik – ani zo zahraničia – by na takúto úlohu nepristúpil z etických dôvodov. O profesionálnu úroveň dbajúci akademik nemôže posudzovať kvalitu niečoho, v čom nie je skutočným expertom. Z toho sa dá odvodiť záver, že na Slovensku svetovosť a excelentnosť vedy nerobia svetoví vedci, ale vedci zo sveta. To je jediné kritérium, ktoré spôsobuje, že hodnotiť excelentosť môžu aj podpriemerní vedci. Ich motívom je zárobok, nie starostlivosť o kvalitu slovenskej vedy či rozširovanie poznania.
Nemôže v slovenčine vzniknúť kvalitný vedecký text?
Smutným záverom opatrení a reforiem súčasného (ale aj minulého) ministerstva školstva je ostentatívne dávanie najavo slovenským akademikom, že sú aj so svojím výskumom druhoradí. Ďalším dôsledkom je, že veľkú časť finančných zdrojov určených na rozvoj vedy a akademického vzdelávania jednoducho vyvážame do zahraničia. Pravdepodobne s predstavou, že tak si kúpime lepší obraz nášho akademického sveta. No hlavný odkaz ministerstva hovorí, že slovenský vedec nemôže byť dobrý vedec; že v slovenčine nemôže vzniknúť žiadne vedecké poznanie.
Aj preto budeme musieť dokázať excelentnosť poznania o slovenskej histórii, slovenskom jazyku, slovenskej spoločnosti či slovenskej kultúre v zahraničných časopisoch, písaných v angličtine a vlastnených súkromnými globálnymi firmami, ktorých softvéry nám vygenerujú známky. Otázkou je, či je to zahraničie, komu má záležať na rozvoji poznania a jeho kvality na Slovensku a o Slovensku. Zatiaľ to skôr vyzerá, že slovenské ministerstvo školstva chce zabrániť odchodu slovenských študentov a akademikov tým, že im dostatočne včas naznačí, že na Slovensku budú hrať vždy len druhé husle.
Názory externých prispievateľov nemusia vyjadrovať názor redakcie.