Robert Fico však chce pokoj. Pre seba. Pre „svojich“ ľudí. Chce istoty. A s veľkou pravdepodobnosťou neodpustí a nedopustí, aby sa opakovalo to, čo prežíval ostatný rok.
Premiér pri riešení krízy povedal, že paralyzovaný je parlament, nie jeho vláda. Povedal, že za tento stav môžu Hlas a SNS. Nie Smer. Zopakoval to krátko potom, ako prezident Peter Pellegrini – s ťažko skrývanou nechuťou – vymenoval Samuela Migaľa za ministra investícií, regionálneho rozvoja a informatizácie. Fico neodpúšťa a túto situáciu, poníženie prezidenta, si nedal ujsť.
Kde sa stala chyba?
Ak chceme pochopiť, čo sa v ostatných týždňoch udialo, vráťme sa do času pred osemnástimi mesiacmi. Otvorí sa priestor pre analýzu udalostí, ktoré koalíciu voviedli do situácie, keď pripomínala „talianske manželstvo“ Richarda Sulíka a Igora Matoviča. Kde sa stala chyba? A prečo za ňu boli potrestaní neschopní predsedovia dvoch koaličných strán?
Absurdná kríza si vyžiadala absurdné riešenie, ktoré však môže byť predzvesťou ďalších problémov vo vnútri koalície.
To, čo spočiatku vyzeralo ako potvrdenie, že dôvera – voličov, no osobitne politikov SNS a Hlasu – v skúseného Roberta sa naozaj vypláca, prináša mocenské a finančné benefity, v podobe koalície (ku všetkému) ochotných, sa začalo veľmi rýchlo rozpadať. Zjavnou príčinou bolo to, čo si málokto chcel pripustiť. Fakt, že napriek tomu, že Robert Fico dosiahol to, čo si zaumienil – vyhral ďalšie parlamentné voľby – skúsenosť, ktorou sa predvoľbami hrdil, nahradila túžba po revanši.
A nielen voči tým, ktorí ho v roku 2020 pripravili o moc. Prednostne voči tým, ktorí ho po roku 2020 ponížili. Postupne sa ukázalo, že túžba po pomste sa premietla do iracionálnych politických rozhodnutí, ktoré opozícii pomohli mobilizovať námestia a Progresívnemu Slovensku navyšovať voličské preferencie. Lenže dôsledky mala aj na vzťahy v koalícii.
Predseda Smeru sa snažil využiť ctižiadosť a prostoduchosť Andreja Danka na to, aby Petrovi Pellegrinimu ukázal, kto ho „stvoril“ a bez čej pomoci je vskutku „ničím“. Šéf SNS od začiatku spochybňoval Pellegriniho morálnu integritu a po prezidentských voľbách uveril Ficovým slovám, že si zaslúži byť predsedom parlamentu. Toto sa premietlo do jeho správania do vnútra koalície (a klubu SNS) a dalo priestor pre rebéliu Rudolfa Huliaka.
Na druhej strane nový predseda Hlasu „pomazaný“ prezidentom a túžiaci byť ako Robert Fico, nedokázal svojej strane a voličom doručiť to, čo sa od neho očakávalo. Suverénnu sociálnodemokratickú politiku a zvolenie kandidáta Hlasu za predsedu parlamentu. Reakciou na to bola rebélia poslancov voči predsedovi a s tým potvrdená formálna strata koaličnej väčšiny v parlamente.
Zodpovední, potrestaní
„Poslanecké kluby SNS a Hlasu sa rozpadli. Dohromady prišli o sedem poslancov zo 79. Na funkčnosť parlamentu potrebujete minimálne 76,“ zhodnotil na konci krízy jej príčinu Robert Fico. A dodal, že „preto som vyzval predsedov Hlasu a SNS, aby si v stranách urobili poriadok a zabezpečili funkčnosť Národnej rady. To nedokázali. Hlas išiel do absurdností a dvoch poslancov Migaľa a Šalitroša označil za vydieračov a vyhodil zo strany. A predstavitelia Hlasu začali spokojne vyhlasovať, že oni nič, že väčšinu v Národnej rade má zabezpečiť premiér. Ani vedenie SNS sa nedokázalo pomeriť so svojimi tromi poslancami a nájsť spoločnú politickú reč.“
V derniére krízy sa Fico, skúsený politik, rozhodol, že ak chce z krízy vyjsť ako víťaz – pred sebou samým i verejnosťou – musí menovať tých, ktorí spôsobili situáciu, v ktorej sa nechcel ocitnúť. Za krízu boli zodpovední predsedovia SNS a Hlasu. Oni a ich politické strany museli byť porazení. Hlas prišiel o ministerstvo, ktoré dostali Šutajom Eštokom (a Pellegrinim) vyhodení „vydierači“. SNS (a Andrej Danko) sa museli vzdať ministerstva, ktoré mali, a dať ho Rudolfovi Huliakovi.
„Mohol som nechať vládu padnúť a umožniť predčasné voľby. S katastrofálnymi dôsledkami pre Hlas a SNS. Smer-SSD ako jediná stabilná strana vládnej koalície, by si svoje pozície udržal, dokonca by ich mohol aj posilniť, bez záruky, že by po voľbách bol schopný zostaviť vládu. Preto som sa rozhodol zabojovať za zachovanie vládnej koalície,“ uzavrel krízu Robert Fico.
A čo ďalej?
Ficovi sa vskutku podarilo nemožné. „Na záchranu vládnej koalície, s obrovskou pomocou Roberta Kaliňáka, som pristúpil k absurdnej politickej operácii, akú som za tridsať tri rokov v politike nielenže neurobil, ale ani nevidel.“ Udržal koalíciu, v ktorej prežitie už veril málokto. Absurdná kríza si vyžiadala absurdné riešenie, ktoré však môže byť predzvesťou ďalších problémov vo vnútri koalície.
Absurdita. Frustrácia. Tie sa prejavia v momente, keď bude Fico trvať na revanši. Keď sa emócie, ktoré vyvolal u svojich koaličných partnerov, stanú hnacím motorom ich politík. Možno sa tak stane pri schvaľovaní štátneho rozpočtu na rok 2026. Isto v čase blížiacich sa volieb. Dovtedy to však bude už len „zlepenec“ nespokojných a neuspokojených.