Čínu chválili Svetová banka (SB) a Medzinárodný menový fond (MMF), ako aj rozvojové ekonomiky, ktoré profitovali z následného komoditného boomu.
Pri pohľade zblízka sa však začal ekonómom ukazovať zložitejší obraz. Hoci bol obrovský stimul krátkodobo nesporne účinný, dlhodobo narušil kvalitu čínskeho rastu a zasial zárodky mnohých súčasných problémov. To podnietilo širšie prehodnotenie úlohy vlády pri riadení hospodárstva. Ukázalo sa, že keď štát vykonáva priveľkú kontrolu, neraz spôsobí viac škody ako úžitku.
Stimulácie ako cesty späť?
Samozrejme, pôvodný stimulačný balík Číny od konca roka 2008 do roku 2010 neznamenal koniec vládnej podpory. Tým, že Čína umožnila miestnym samosprávam požičiavať si mimo účtovných kníh a ručila za dlhopisy miestnych stavebných firiem, poskytla masívnu podporu odvetviam infraštruktúry a nehnuteľností a predĺžila stimuly na ďalšie desaťročie. V dôsledku toho tieto dva sektory v súčasnosti predstavujú približne jednu tretinu celkového dopytu, čo výrazne prevyšuje úroveň v Európskej únii, Japonsku a USA.
Nedávny dokument z konferencie think-tanku Brookings, ktorý vypracoval ekonóm z Princetonu Wei Xiong a spoluautori, ponúka triezvy pohľad na to, ako predĺžené vládne stimuly v Číne ovplyvnili aktivitu súkromného sektora. Zisťujú, že v rozpore s očakávaniami štandardných keynesiánskych modelov bol rast HDP v provinciách v rokoch 2002 až 2008 silne korelovaný so ziskami podnikov aj s maloobchodnými tržbami. Je pozoruhodné, že tieto korelácie v rokoch 2011 až 2019 úplne vymizli. Súvisiaca analýza v tom istom dokumente konštatuje, že rast produktivity na úrovni miest – pri kontrole kapitálových a pracovných vstupov – bol pred stimulom robustný, ale v nasledujúcich rokoch výrazne klesol.
Čínski politici sú kreatívni a schopní, ale niektoré zo súčasných problémov si spôsobili sami. Otvorenou otázkou zostáva, či dokážu nájsť východisko z ťažkej situácie, alebo sa Čína stane ďalšou obeťou pasce stredných príjmov.
Tieto zistenia sú v súlade s predchádzajúcou štúdiou, ktorej som bol spoluautorom s Yuanchen Yangom z MMF a v ktorej sa tvrdilo, že čínsky stavebný sektor po rokoch nadmernej výstavby generuje klesajúce výnosy. To spôsobilo presýtenie trhu s bývaním a voľný pád cien v mnohých mestách. Vzhľadom na to, že nehnuteľnosti tvoria podstatnú časť bohatstva čínskych domácností, nemalo by prekvapovať, že spotrebiteľský dopyt sa prepadol a vznikla deflácia, aj keď oficiálne údaje o raste HDP sa naďalej pohybujú okolo 5 %.
Rozvoj súkromného sektora
Západní analytici sú často frustrovaní neochotou čínskej vlády zaviesť rozsiahly stimulačný balík zameraný na podporu spotrebiteľského dopytu, ako to urobili USA priamymi peňažnými transfermi počas pandémie COVID-19. Často však prehliadajú kľúčový bod, ktorý Wei a jeho spoluautori zdôrazňujú: Čína je hybridnou ekonomikou, v ktorej vláda zohráva oveľa väčšiu úlohu ako v ktorejkoľvek rozvinutej krajine.
Čínski politici mohli status quo roky obhajovať poukazovaním na rýchly rast hospodárstva. Dnes to zaváži menej. Kvalita rastu sa znižuje a skôr či neskôr už nebude možné maskovať základné slabiny hospodárstva účtovnými trikmi a neproduktívnymi infraštruktúrnymi projektmi. Jedinou udržateľnou cestou k oživeniu rastu je to, že ústredná vláda, ktorá si v uplynulom desaťročí silou-mocou upevnila moc, odovzdá jej časť miestnym samosprávam. A, čo je rozhodujúce, súkromnému sektoru.
Obchodná vojna Donalda Trumpa spôsobila, že Čína musí ešte naliehavejšie obnoviť dynamiku súkromného sektora. Vývoz zostáva najdynamickejšou a globálne najkonkurencieschopnejšou časťou čínskej ekonomiky. Tá je najlepšou nádejou krajiny na zvýšenie produktivity a vymanenie sa zo súčasného marazmu. Keďže sa ale táto hnacia sila zastavila, vláda musí nájsť nové zdroje rastu. Len súkromný sektor je túto výzvu schopný splniť.
Narastanie dlhu
Hoci je na hospodárskych úspechoch Číny veľa obdivuhodného, masívne stimuly nasadené po roku 2008 neboli výlučne úspech, ako tvrdia mnohí progresívni keynesiánci. V skutočnosti by mali slúžiť ako varovanie.
Jedným z výsledkov je rastúci pomer dlhu Číny k HDP, ktorý ďalej obmedzuje schopnosť vlády stimulovať hospodárstvo. Podľa fiškálneho monitora MMF sa predpokladá, že verejný dlh Číny do roku 2027 prekročí 100 % HDP – a viac ako 300 %, ak sa zahrnie dlh podnikov a domácností. Hoci niekto namietne, že vďaka nízkym úrokovým sadzbám je toto dlhové bremeno v Číne zvládnuteľné, treba pripomenúť, že to isté sa kedysi hovorilo aj o USA. Podobne ako Japonsko aj Čína môže finančnou represiou udržiavať nízke úrokové sadzby po dlhšiu dobu, ale pravdepodobným kompromisom je pomalší rast. Skúsenosti Japonska z posledných troch desaťročí ponúkajú pohľad na to, kam môže táto cesta nakoniec viesť.
Čínski politici sú kreatívni a schopní, ale niektoré zo súčasných problémov si spôsobili sami. Otvorenou otázkou zostáva, či dokážu nájsť východisko z ťažkej situácie, alebo sa Čína stane ďalšou obeťou pasce stredných príjmov.
Je však jasné, že dúfať v opakovanie roku 2008 je scestné. Pomôcť by mohol dobre pripravený stimul zameraný na zvýšenie spotrebiteľských výdavkov, ale len vtedy, ak by bol nasmerovaný najmä prostredníctvom dopytu v súkromnom sektore.
© Project Syndicate 1995–2025
www.project-syndicate.org