Sú jadrom Františkovho odkazu Urbi et orbi, každoročného i posledného požehnania udeleného počas ostatnej Kvetnej nedele.
Františkova kritika neoliberálneho kapitalizmu
František ešte stihol uverejniť svoju autobiografiu Nádej (2025) a krátko pred ňou rozhovory s F. M. Ragonom v slovenskom preklade Môj príbeh uprostred dejín (2024). Dodnes niektorí bývalí či aktívni politici KDH nepripustia, že František bol kritikom neoliberalizmu, a pochybujú, či „neoliberalizmus“ bol súčasťou jeho slovníka. František sa v Mojom príbehu na strane 149 odvoláva na svoju encykliku Všetci bratia (Fratelli tutti, 2020 ) takto: „…právo niektorých na slobodu podnikania alebo trhu nemôže stáť nad právami národov a dôstojnosťou chudobných… Samotný trh všetko nevyrieši, hoci niekedy chceme seba samých presvedčiť o tejto dogme neoliberálnej viery.“ Prízvukoval, že trh treba civilizovať, aby sa postavil do služby integrálneho ľudského rozvoja a aby nebol iba efektívnym nástrojom na tvorbu bohatstva.
František by mal vojsť do histórie ako pápež, ktorý sa nebál nahlas povedať, že sociálne zlá a zlá proti prírode sú produktom tohto kapitalizmu, v ktorom aktuálne žijeme.
Už vo svojej prvej exhortácii Radosť evanjelia (Evangelii gaudium, 2013) zhrnul kritiku dominantného neoliberálneho modelu kapitalizmu. Kľúčovým vyjadrením jeho posolstva bolo: „Nie ekonómii vylúčenia a nerovnosti. Táto ekonomika zabíja.“ Odmietal neoliberálnu ideológiu, pretože obhajuje „absolútnu autonómiu trhov a finančné špekulácie“ (EG, bod 56) a proti absolútnej autonómii trhov kládol úlohu štátu, ktorý má presadzovať „spoločné dobro“.
V encyklike Buď pochválený (Laudato Si, 2015) podrobuje kritike ziskový motív, ktorý berie ľuďom prácu a zdôrazňuje, že navrch by nemali mať obmedzené záujmy podnikov a diskutabilná ekonomická racionálnosť. Vyžaduje, „aby sa naďalej ako priorita sledovala dostupnosť zamestnania… pre všetkých“ (LS, bod 127). Kritike podrobil ekonomické teórie, ktoré opakujú, že „bohatnutie bohatých časom vytvorí blahobyt aj pre chudobných“. Odmietal teórie, ktoré predpokladajú, že ekonomický rast podporený voľným trhom dokáže sám od seba vyprodukovať väčšiu rovnosť a začlenenie ľudí do spoločnosti vo svete. V Mojom príbehu opakuje, že treba vytvoriť odlišný ekonomický model, ekonomiku, „ktorá by bola inkluzívna, ktorá by poľudšťovala, ktorá by preberala starostlivosť o stvorený svet a ktorá by ho neplienila“. Nebolo to prvýkrát. V knihe Poďme spolu snívať. Cesta k lepšej budúcnosti (2021) hovorí, že ľudstvo sa po koronavírusovej kríze už nemôže vrátiť k starému politickému a ekonomickému systému.
František- zelený pápež?
Ak sa EÚ pod predsedníctvom Európskej komisie Ursuly von der Leyenovej 1.0 rozhodla prijať Zelenú dohodu napriek jej viacerým nedostatkom, urobila to, čo by malo byť najvyššou prioritou každej vrcholovej vládnej inštitúcie. EÚ po voľbách 2024 otočila o 180 stupňov a dnes je jej prioritou konkurencieschopnosť a obrana. Ak Zelená dohoda vyvolala viaceré sociálne obavy, evidentne sa budú realizovať za von der Leyenovej 2.0. Odkiaľ odinakiaľ ako zo sociálnej sféry sa zoberú finančné zdroje, aby sa naplnil päťpercentný rozpočet na obranu?
Za von der Leyenovej 1.0 prezývka Františka ako zeleného pápeža nebola nebezpečná. Dnes už nie on, ale jeho myšlienky nebezpečné sú. V encyklike Buď pochválený s podtitulom O starostlivosti o náš spoločný dom sa totiž František rázne postavil za záchranu klímy, na stranu ochrany životného prostredia a biodiverzity. Prírodné prostredie v nej pokladá za verejný statok, „niečo, čo nemôže byť privatizovateľné alebo určené na využívanie iba niekoľkými na úkor všetkých ostatných“ a na klímu sa pozerá ako na spoločné dobro. Hovorí: „Klimatické zmeny sú globálnym problémom s vážnymi sociálnymi, ekonomickými, distribučnými a politickými dosahmi na životné prostredie a predstavujú pre ľudstvo jednu z hlavných aktuálnych výziev“ (LS, bod 25). Evidentne väčšiu ako konkurencieschopnosť alebo výdavky na zbrojenie. Paradoxne: zelená transformácia a sociálna transformácia, po ktorej František volal vo svojej sociálnej encyklike Všetci bratia, môžu pomôcť aj ekonomickej prosperite, za ktorú sa skrýva biznis a politici, ktorým sa nedostalo osvietenia.
František vo svojom živote prešiel viacnásobným „politickým školením“. Musel znášať pohľad na rast chudoby a nerovností ako dôsledok opakovaných kríz doma v Argentíne. Nepochybne trpel aj pohľadom na dôsledky novej neoliberálnej vlny v súčasnej argentínskej politike. Rozumieť politike ho učila jeho nadriadená v chemickom laboratóriu, marxistka Esther, kde ako študent praxoval. No nestal sa marxistom. Trpel ničením Amazónie, no nestal sa ani agresívnym ekologickým aktivistom.
František nevojde do histórie ani ako pápež socialista a možno ani ako zelený pápež. Mal by však vojsť do histórie ako pápež, ktorý sa nebál nahlas povedať, že sociálne zlá a zlá proti prírode sú produktom tohto kapitalizmu, v ktorom aktuálne žijeme.