Ako rešpektovaný sviatok sa jej podarilo presadiť aj Medzinárodný deň žien. Tieto sviatky teda majú antikapitalistické a v istom zmysle revolučné pozadie. Ich pôvodným zmyslom bolo poukázať na triedne a rodové nerovnosti politicko-ekonomického usporiadania.
Nie je až také dôležité, kedy a kým bol odkaz týchto sviatkov artikulovaný. Príkre sociálne i rodové nerovnosti sú stále aktuálnou témou a majú do značnej miery spoločného menovateľa.
Hoci žiaden spoločenský systém nie je večný, kapitalizmus preukázal vyššiu schopnosť prežiť, než predpokladali marxisti na sklonku 19. storočia. Tak Sviatok práce, ako aj Medzinárodný deň žien sa postupne začlenili do systému a namiesto svojho kritického odkazu niekedy slúžili či slúžia tomu, čo mali pôvodne kritizovať.
Životaschopnosť kapitalizmu spôsobili aj kultúrne okolnosti a zmena sociálnej štruktúry. Pred sto až dvesto rokmi bolo delenie na vládnucu časť spoločnosti a ovládaný proletariát úplne zjavné aj v Európe a USA. Pracujúci a ženy nemali často ani volebné právo, a ak ho mali, bolo všemožne obmedzované.
Vývoj kapitalistickej ekonomiky a kultúry neskôr „hodil spiatočku“. Stredná trieda zaniká. Nastupuje model vládnucej elity a ovládanej, vnútorne mocensky a ekonomicky roztrieštenej masy.
Neexistovala sloboda slova. Za vyjadrenie záujmov znevýhodnených skupín sa vtedy bežne ukladal trest odňatia slobody. Normou bola cenzúra, strieľalo sa do demonštrantov, s kritikmi sa robili politické súdne procesy. A pracujúci žili biedne.
Ako sa spoločenský systém a politický režim najmä po prvej svetovej vojne stával komplexnejším a technologicky vyspelejším, nutnosť priamej politickej represie už nebola taká veľká. Sociálna štruktúra spoločnosti sa zmenila vznikom takzvanej strednej triedy. Majetkové a mocenské oddelenie úzkej elity od zvyšku spoločnosti síce ešte narástlo, ale pre bežných ľudí nebolo až také viditeľné.
Stredná trieda má voči vládnucej elite analogický vzťah ako proletariát. V istom zmysle slova je proletariátom, lenže teória proletariátu postupom času zaujímala čoraz menej ľudí. V realite člen strednej triedy nebol až tak priamo konfrontovaný s faktom mocenského a majetkového rozdelenia spoločnosti. Prispela k tomu nielen vyspelá propaganda, ale aj kultúrny pokrok; aspoň formálne rešpektovanie ľudských práv, emancipácia a určitý morálny étos vyspelej kapitalistickej spoločnosti.
Druhou stranou mince je hrubé porušovanie tohto étosu, najmä na kapitalistickej periférií, čo však bolo mediálne prekryté propagandistickým obrázkom vyspelej západnej kapitalistickej, teda oficiálne liberálnodemokratickej spoločnosti.
Vývoj kapitalistickej ekonomiky a kultúry neskôr „hodil spiatočku“. Stredná trieda zaniká. Nastupuje model vládnucej elity a ovládanej, vnútorne mocensky a ekonomicky roztrieštenej masy. V oblasti rodových vzťahov prišla sexuálna kontrarevolúcia spojená s návratom nerovností, tentoraz vo zvlášť dekadentnej podobe. Feudálne „právo prvej noci“ sa v istých častiach ekonomiky a spoločnosti zmenilo na pravidlo predaja za moc a peniaze. Dekadencia býva znakom historických návratov a prispieva ku konečnému prekonaniu starých kultúrnych vzorov. No zatiaľ žijeme v čase rozmachu dekadencie. V tomto kontexte sa niekedy uplatňuje aj termín neofeudalizmus.
Ešteže máme internetové sociálne siete. Virtuálna, hypotekárne-pôžičková pseudostredná trieda tam môže zdieľať „buržoáznu“ identitu založenú na krikľavých obrázkoch a málo múdrych statusoch. Zatiaľ čo sa jej sociálna pozícia zhoršuje, exploatovaná je často ponižujúco i na tej najintímnejšej úrovni a politicky nikoho nezaujíma, pretože účinne artikulovať svoje záujmy nedokáže.
Názory externých prispievateľov nemusia vyjadrovať názor redakcie.