Prvú tretinu druhej svetovej vojny bola Moskva de facto najdôležitejším spojencom fašistického Nemecka, ktoré zásobovala ropou, oceľou a ďalšími surovinami dôležitými pre vojnu proti Francúzsku, Británii a ďalším krajinám Európy. Ako spojenec fašistického Nemecka Sovietsky zväz prepadol slovanské Poľsko (17. 9. 1939), okupoval Litvu, Lotyšsko, Estónsko, Besarábiu a Bukovinu, prepadol Fínsko. Rusi celú túto prvú tretinu vojny z dejín vymazali a dodnes sa tvária, akoby sa vojna začala v júni 1941, keď sa ich spojenectvo s Nemeckom tragicky skončilo.
Oslavy 9. mája vždy boli a zostali oslavami na kostiach. Zo všetkých mužov bývalého Sovietskeho zväzu, ktorí mali počas vojny 20 až 40 rokov, sa roku 1960 dožila zhruba polovica. Ostatní zahynuli vo vojne alebo neskôr na jej dôsledky vrátane alkoholizmu z beznádeje. Niektoré ročníky boli zmasakrované ešte viac: z mužov narodených v roku 1923 zahynulo vo vojne 80 %. V roku 1941 ako 18-roční narukovali a šancu prežiť štyri roky vojny mali len privilegovaní a tí, čo boli včas ťažko ranení.
Šokujúci počet zmrzačených
Aby v Moskve mohli vojnu oslavovať, museli z nej najprv vysídliť všetkých zmrzačených, ktorí pripomínali cenu vojny. Možno ešte väčšou tragédiou ako počet padlých bolo viac než 46 miliónov ľudí, ktorí utrpeli počas vojny zranenia. Generál Stepan Kašurko, niekdajší osobný asistent maršala Ivana Koneva, spomína, ako mu dal Konev v roku 1970 do rúk prísne tajný dokument, kde boli tieto čísla: „Domov sa vrátili 3 147 000 jednorukých, 1 010 000 bezrukých, 3 255 000 jednonohých, 1 121 000 beznohých, 419 000 s čiastočne odtrhnutými nohami alebo rukami. S deformujúcimi poraneniami tváre 501 000. S rozbitými lebkami 775 000. Jednookých 155 000. Slepých 54 000…“ a strašný zoznam v tajnom dokumente pokračoval.
Prečo boli sovietske vojnové straty – 10,6 milióna padlých vojakov – násobne väčšie ako straty ktorejkoľvek inej armády vrátane armád porazeného Nemecka (4,8 milióna) a Japonska (2,2 milióna)?
V neľudskej logike absolútnej neúcty k životom ruských poddaných, čím viac vojakov v masových útokov padlo, tým vyššia bola šanca veliteľa na povýšenie: počet mŕtvych predsa svedčil o tom, ako „tvrdo“ veliteľ bojoval.
Dôvod vám objasní citát z knihy pamätí Nikolaja Nikulina V prvej línii (vyšla v češtine v roku 2018): „Hromady mŕtvol pri trati vyzerali v zime ako zasnežené pahorky, vidieť bolo len telá, ktoré ležali hore. Až keď sa sneh na jar roztopil bolo vidieť, čo bolo dole. Spodnú vrstvu tvorili tí, ktorí padli v lete – mali na sebe vojenské blúzy a letné topánky. Na nich ležali rady vojakov námornej pechoty v námorníckych kabátoch a v čiernych nohaviciach do zvona. Ešte vyššie ležali vojaci zo Sibíri v kožuchoch po kolená a v kapcoch. Tí útočili v štyridsiatom druhom, v januári a vo februári. Ešte vyššie ležali vojaci vo vatovaných bundách a v handrových čiapkach, aké sa vydávali v Leningrade počas blokády. Na nich telá v maskáčoch, v helmách aj bez nich. Boli tu pomiešané mŕtvoly vojakov z divízií útočiacich na železničnú trať začiatkom roku 1942. Strašné svedectvá našich ‚úspechov’!“
Potiaľ Nikolaj Nikulin, ktorý sa narodil práve v roku 1923 a patril k 20 % vrstovníkov, ktorí vojnu prežili. Vyšiel z nej ako invalid, stal sa profesorom, pôsobil v Ermitáži a knihu jeho spomienok vydali až po jeho smrti. Citovaná pasáž je z Volchovského frontu východne od Leningradu na jar 1942, podobných obrazov nájdete v knihe mraky.
Povinne obetovaní
Hory mŕtvol mužov, ktorí zahynuli v masových samovražedných útokoch. Neskôr o nich moskovská propaganda začala hovoriť ako o tých, čo „sa obetovali“. V skutočnosti tí ľudia boli obetovaní. Nemali na výber než útočiť až na smrť. Na ňu ich z bezpečia ďaleko za frontom hnali ich velitelia a za chrbtom im ležali guľometníci „zahradzovacích“ oddielov NKVD strieľajúci všetkých, ktorí by chceli ustúpiť.
V každej inej armáde vysoké straty vedú k vyšetrovaniu a k výmene veliteľov. V neľudskej logike absolútnej neúcty k životom ruských poddaných, čím viac vojakov v masových útokov padlo, tým vyššia bola šanca veliteľa na povýšenie: počet mŕtvych predsa svedčil o tom, ako „tvrdo“ veliteľ bojoval. Toto bol hlavný dôvod gigantických strát sovietskych vojakov vo vojne. Dejiny však píšu víťazi – a tými boli tí, čo sa udržali hlboko v tyle, ďaleko od frontového mlynčeka na mäso. Nikulinova výpoveď je preto v ruskej vojnovej literatúre vzácnosťou.
Až keď veľká časť frontových veteránov a invalidov vymrela, mohli sa začať v Moskve organizovať okázalé vojenské prehliadky a pompézne oslavy „Dňa víťazstva“, ktorých sme dnes, keď už nežije nikto, kto vo vojne skutočne bojoval, svedkami. Z gigantickej tragédie urobila ruská propaganda dôvod na „oslavy víťazstva“. Históriu plne nahradila mytológia, ktorú dnes v Moskve oslavujú Rusi a ich verní spojenci vrátane jedného zo Slovenska.
Názory externých prispievateľov nemusia vyjadrovať názor redakcie.