Napokon sa podarilo dohnať zameškané a nezostať zahanbeným (a znevýhodneným) za našimi susedmi. EÚ, do ktorej sme v roku 2004 vstupovali, bola však iná, akou je dnes. A nie iba preto, ako povedal grécky filozof Hérakleitos z Efezu: „Nič nie je trvalé, okrem zmeny.“ Dôležitý je charakter zmeny. Nestráca únia po 21 rokoch na svojej príťažlivosti?
Pre britský portál UnHerd americký viceprezident JD Vance nedávno povedal: „Nemyslím, že keby bola Európa nezávislejšia, bolo by to zlé pre USA.“ Vance v UnHerd volal po vojenskej nezávislosti Európy od USA: „Európa nesmie zostať bezpečnostným vazalom USA.“ Naozaj, EÚ by mala byť nezávislejšou od USA – a nielen vojensky.
Exportne nezávislejšia
USA nesú podiel na vojenskej závislosti EÚ. Po celú dobu studenej vojny dobrovoľne držali nad západnou Európou ochranný dáždnik. Bolo to aj v ich strategickom záujme zadržiavať prenikanie komunizmu na Západ. Navyše, výdatne z toho ťažil vojensko-priemyslový komplex USA.
Po skončení studenej vojny sa mohla EÚ stať nezávislejšou od USA nielen vojensky, no i ekonomicky. Nestalo sa: v priebehu 10 rokov (1997–2007) export z EÚ do USA vzrástol viac ako dvojnásobne a rast vývozu pokračoval. Export z EÚ do USA predstavuje dnes viac ako 20 % exportu únie. Jej prosperita dnes vo veľkej miere visí na exporte a jednou pätinou exportu na zrušení Trumpových ciel. Aby sa EÚ natrvalo vyhla hrozbe vysokých ciel, bude sa musieť stať od USA exportne nezávislejšou.
Hoci ešte stále je európsky sociálny model príťažlivejší ako ten americký a nemecký robotník žije dlhšie a lepšie ako jeho americký náprotivok, nemala by sa EÚ, t.j. jej členské štáty, spamätať, kým je ešte čas?
Cestou je diverzifikácia exportu do iných teritórií, ale aj viac obchodovania vo vnútri EÚ. Platí to najmä pre „staré“ členské štáty: Írsko, Cyprus, Grécko ako aj Taliansko, Holandsko, Španielsko, Nemecko a Francúzsko, u ktorých pomer medzi vnútorným a vonkajším exportom v únii je 60:40. Naopak, pre Slovensko, Maďarsko či Česko je oveľa dôležitejší európsky trh: v roku 2023 ich export na trhy EÚ predstavoval 77 %, 79 % a 81 % celého exportu. Poučenie pre vládu SR: v záujme Slovenska je nutné smerovať „zahraničnú politiku na všetky štyri svetové strany“ najmä dovnútra EÚ.
Poučením pre EÚ je, že vnútorný trh nefunguje tak, ako by mal. Medzi členmi EÚ nie sú colné bariéry, ale iné brzdy. Ich účinok sa odhaduje niekedy až do výšky 40 % priemerného cla. Likvidovať vnútorné brzdy a bariéry by malo napomôcť EÚ byť nezávislejšou nielen od USA.
Energeticky nezávislejšia
Trump počas návštevy premiérky Talianska Giorgie Meloniovej v USA na margo colnej vojny tvrdil, že s EÚ určite k obchodnej dohode dospeje. Za podmienky, že EÚ bude musieť od USA nakupovať viac energií – hlavne LNG. Ursula von der Leynová už dávnejšie súhlasila: „Prečo nenahradiť ruský plyn americkým LNG, ktorý je pre nás lacnejší a znižuje naše ceny energie?“ EÚ bude chcieť od roku 2027 zastaviť akýkoľvek dovoz energií z Ruska a nakupovať viac amerického LNG. A nielen to – chce aj budovať nové LNG terminály dokonca i v USA! Napriek tomu, že spotreba plynu v EÚ klesá a plyn od Trumpa v únii nepotrebujeme.
Prečo Trump trvá na exporte LNG? Európsky trh je pre USA dôležitý: v roku 2024 smerovalo naň 55 % amerického exportu LNG. EÚ sa podarilo znížiť závislosť od ruského plynu dopravovaného potrubím zo 40 % v roku 2021 na 11 % v roku 2024. Spolu s ruským LNG v roku 2024 už ruský plyn predstavoval iba 19 % importu plynu do EÚ. Naopak, import LNG z USA sa medzi rokmi 2021 a 2024 zdvojnásobil a dosiahol takmer 45 % z celého importu LNG do EÚ. Inými slovami: závislosť od ruského plynu nahradila závislosť od amerického plynu. Navyše ťažba LNG krakovaním a dovoz na tankeroch z USA sú v rozpore so zelenými zámermi Európskej komisie, aspoň tej predchádzajúcej. Aj podľa inovovanej „zelenej taxonómie“ by plyn ako energetický zdroj mali nahradiť obnoviteľné zdroje energie. Zvyšovať import LNG do EÚ by nemalo byť preto vyjednávacou pozíciou EÚ pri rokovaniach o clách.
Byť opäť sama sebou
Po európskych voľbách v máji 2024 máme v histórii EÚ najpravicovejší Európsky parlament a Európsku komisiu a najpravicovejšia je i Európska rada. Riziko vystriedala istota, že EÚ mení kurz. Odišla od zelenej politiky: jej hlavnými prioritami je konkurencieschopnosť a obrana. Do roku 2030 sa má na obranu vynaložiť 800 miliárd eur. Za cenu redukcie zdrojov na boj proti klimatickým zmenám a za cenu nižších sociálnych štandardov: už dnes sa avizuje presmerovanie časti kohéznych fondov do obrany.
Únia stratila za ostatných 21 rokov mnoho prestíže: prestala byť sama sebou. Európa (EÚ) už nie je Venušou, a nielen preto, že okolnosti sú iné. Iní sú aj lídri. Chýbajú Schumanovia, Delorsovia, ale i Mitterandovia a Kohlovia. Macron má ďaleko od Jupitera, hoci sa zastrájal ním byť, a nový nemecký kancelár ponúkajúci Taurusy Ukrajine má zase bližšie k Marsovi. Hoci ešte stále je európsky sociálny model príťažlivejší ako ten americký a nemecký robotník žije dlhšie a lepšie ako jeho americký náprotivok, nemala by sa EÚ, t.j. jej členské štáty, spamätať, kým je ešte čas?
Názory externých prispievateľov nemusia vyjadrovať názor redakcie.