Irán už niekoľko rokov zápasí so zhoršujúcou sa ekonomickou situáciou. Tá je spôsobená kombináciou viacerých faktorov: najmä vplyvom dlhodobých sankcií uvalených na Irán nielen kvôli jadrovému programu, či podfinancovaním civilnej infraštruktúry. Iránsky režim toto všetko, pochopiteľne, trápi, pretože to oslabuje jeho legitimitu zvonku i súdržnosť vnútri spoločnosti.
Ekonomické benefity a poslušnosť
V súčasnej situácii režim bojuje zvlášť o podporu tej časti obyvateľstva, ktorú zaujíma skôr ekonomická stabilita či benefity poskytované režimom. To sa týka tak určitých apolitických segmentov spoločnosti, ako aj ľudí na režim nadviazaných. Práve pre posilnenie ich lojality sú ekonomické benefity dôležité a popri strachu z represie môžu byť určujúcim aspektom prorežimovej poslušnosti v momentoch občianskeho vzdoru, ako sme napríklad videli v roku 2022, keď bezpečnostné jednotky neodmietli streľbu do demonštrantov a pomohli tak nepokoje uhasiť.
Táto ukážka súdržnosti režimu si však vyžiadala svoju cenu. Niektoré mocenské frakcie začali požadovať rast svojich ekonomických benefitov výmenou za pokračovanie ich lojality v časoch krízy. Týkalo sa to najmä tých frakcií, ktoré museli ustúpiť z výslnia po faktickom páde jadrovej dohody (JCPOA) v roku 2019 v prospech tradičných konzervatívnych a neokonzervatívnych prúdov. Konzervatívci si postupne čoraz viac uvedomovali potrebu určitej zdanlivej stabilizácie spoločenskej i politickej situácie v Iráne a získania si podpory ďalších mocenských krídiel, bez ktorých by stabilitu režimu uhájili len ťažko. Keďže sa však nechceli deliť o svoje finančné toky (väčšinu z nich v iránskej ekonomike kontrolujú), došlo ku kompromisu. A ním bola nominácia a následné víťazstvo pragmatika Masúda Pezeškijána v prezidentských voľbách v minulom roku po tom, čo konzervatívec Ebráhím Raísí zahynul pri havárii vrtuľníka.
Pre posilnenie lojality sú ekonomické benefity pre časť obyvateľstva dôležité. Popri strachu z represie môžu byť určujúcim aspektom prorežimovej poslušnosti v momentoch občianskeho vzdoru.
Tento politický obrat, ktorý by bol len niekoľko mesiacov predtým politicky nepriechodný, mal režimu umožniť si aspoň pootvoriť nové finančné toky zo Západu a čiastočne vyvážiť ekonomický vplyv Ruska a Číny. Irán chcel tak urobiť najmä prostredníctvom snahy obnoviť jadrovú dohodu a následne znížiť či celkom zrušiť sankcie, ako aj ekonomickými a rozpočtovými reformami sľubovanými novonastupujúcou administratívou a jej technokratmi.
Hľadanie nových medzinárodných finančných tokov cez avizovaný záujem o rokovania o jadrovej dohode bolo však hneď na začiatku politicky zablokované izraelskými údermi na iránskom území už v lete a následne na jeseň minulého roka. Pozornosť režimu sa tak presmerovala do oblasti obrany a novej administratíve boli tak znemožnené akékoľvek rokovania so Západom, pretože ten sa postavil za Izrael. Odchádzajúca Bidenova administratíva – ktorá s Jeruzalemom mala celý rad sporov a ktorú Izraelčania považovali za príliš „mäkkú“ voči Iránu – tak nedostala priestor na obnovenie rokovaní.
Trump – hrozba i nádej
Do toho prišlo zvolenie Donalda Trumpa za amerického prezidenta. S jeho tvrdým protiiránskym postupom už má režim bohaté skúsenosti, okrem iného práve cez unilaterálne odstúpenie Spojených štátov od JCPOA v roku 2019. Izrael stavil na to, že Trumpovo víťazstvo zablokuje akýkoľvek americký ústretový postoj voči Teheránu, a, naopak, vytvorí priestor na ďalšie izraelské údery na vojenské objekty či továrne v Iráne.
No škrt cez rozpočet Izraelu urobil Trumpov obchodnícky duch a jeho túžba po veľkých mediálnych úspechoch. Americký prezident už skôr naznačil, že by s Iránom chcel rokovať a že Iráncov považuje za skvelých obchodníkov. Z jeho vyjadrení zároveň vyplynulo, že by sa rád videl v pozícii štátnika, ktorému sa podarilo Irán dostať pod medzinárodnú kontrolu cez ním uzavreté dohody. Hoci sa niektorí iránski predstavitelia vrátane samotného vodcu Alího Chámeneího vyjadrili o rokovaniach s Američanmi skepticky či dokonca negatívne a mnohým činiteľom sa tento krok nepáči, pretože do jadrového programu bolo investovaných mnoho financií i úsilia, režim si je, samozrejme, vedomý veľkej príležitosti. V opačnom prípade by na seba mohol uvrhnúť Trumpov hnev, a teda aj reálnu hrozbu vojenských úderov na svojom území, proti ktorým by sa ťažko bránil.
Teherán zároveň tuší, že jeho jadrový program je skôr drahé bremeno než výhoda. Získanie jadrových zbraní by mu pravdepodobne neprinieslo vytúžený odstrašujúci efekt, ba, naopak, by z neho urobilo cieľ číslo jeden.
V súčasnosti teda medzi Iránom a USA prebiehajú v sprostredkovateľskom Ománe rokovania o prípadnej novej jadrovej dohode. Práve teraz sa môže iránsky režim pokúsiť ekonomicky vyťažiť určitý, hoci obmedzený, vydieračský potenciál, ktorý jeho jadrový program diplomaticky má, a zároveň skúsiť získať nejaké americké záruky, že proti nemu nebude v budúcnosti vojensky zasiahnuté. To je pre jeho existenciu dôležitejšie ako jadrové odstrašenie. Výmenou však musí ponúknuť také divadlo, ktoré nadchne Trumpa.
Názory externých prispievateľov nemusia vyjadrovať názor redakcie.