Medzi krajinami s najvyšším zvýšením ciel sa napríklad ocitli niektoré africké krajiny vyvážajúce suroviny, ktoré rozhodne nie sú priemyselnými konkurentmi USA. Ale postupná eskalácia pri zvyšovaní ciel vo vzťahu s Čínou zreteľne ukázala, že colná politika USA je jednoznačne založená na taktike hospodárskej vojny.
Historický výskum sociológa Michaela Manna dokázal, že agresori vo vojnách len zriedkakedy dosiahnu požadovaný výsledok. To isté platí aj pre vojny ekonomické. Colná vojna preto ľahko môže mať následky v iných oblastiach, ako sú kapitálové toky, úrokové sadzby a výmenné kurzy. Zároveň aj tieto vedľajšie účinky sa ale môžu výrazne odlišovať od toho, čo pôvodne zamýšľala mocnosť, ktorá colnú vojnu vedie. Vláda USA sa už stihla stretnúť s niektorými vedľajšími účinkami, ktoré sama považuje za nežiaduce. Korporácie USA v dôsledku čínskej konkurencie v posledných rokoch utrpeli značné straty pozícií v kľúčových priemyselných odvetviach.
Vlády USA – republikánske aj demokratické – už mnoho rokov presadzujú presun výroby do krajín s nízkymi mzdami a lacný dovoz. Lacný dovoz slúžil aj na podporu reštriktívnej mzdovej politiky v samotných USA. Výsledkom sú pretrvávajúce vysoké prebytky dovozu a chronické deficity bežného účtu v USA. V severoamerickom establišmente teraz panuje zhoda, že vážnym problémom sú čínska konkurencia a vysoké deficity bežného účtu. Trump sa počas svojho prvého funkčného obdobia vo veľkej miere spoliehal na clá ako protiopatrenie, zatiaľ čo Bidenova vláda uprednostňovala sankcie voči Číne.
Donald Trump opakovane tvrdí, že chce priniesť späť priemyselnú výrobu do USA. Na dosiahnutie tohto cieľa môžu byť clá skutočne účinný prostriedok. Museli však byť štruktúrované veľmi odlišne od toho, ako Trump colnú politiku robí. Nemohli by sa používať ako krok proti konkrétnym krajinám, ale by sa zameriavali na tie produkty alebo sektory, kde sa nahradenie dovozu domácou produkciou javí ako sľubné.
Historický výskum sociológa Michaela Manna dokázal, že agresori vo vojnách len zriedkakedy dosiahnu požadovaný výsledok. To isté platí aj pre vojny ekonomické.
Takúto colnú politiku by musela sprevádzať aj zodpovedajúca priemyselná politika. Za Bidena existovali aspoň niektoré prístupy k priemyselnej politike, ale za Trumpa – s výnimkou tradične silne dotovaného zbrojárskeho priemyslu – žiadne. Politika reindustrializácie sprevádzaná colnou politikou prináša ovocie až po rokoch. Clá nie sú, ako naznačuje Donald Trump, krátkodobým zázračným liekom na reindustrializáciu USA. Primárnym účinkom Trumpovej colnej politiky nebude premiestnenie výroby, ale zvýšenie cien.
V skutočnosti sa ukazuje, že Trumpova administratíva sa na jednej strane v prvom rade zaujíma o oslabenie čínskej ekonomiky prostredníctvom prohibitívnych ciel (145 %), a o využívanie colných hrozieb na prinútenie iných krajín k ústupkom v hospodárskej a obchodnej politike na strane druhej. A to aj v oblastiach, ktoré priamo nesúvisia s obchodom s tovarom.
Krátko po vlne zvyšovania ciel Trump pozastavil ich zvyšovanie na 90 dní, a to najskôr s výnimkou Číny. Po rokovaniach na vysokej úrovni medzi zástupcami USA a Čínou nasledoval v polovici mája aj pre Čínu 90-dňový odklad. Tento krok vytvoril priestor na rokovania, ale zrejme išlo o reakciu na nezamýšľané účinky colnej politiky.
Roztržitá politika viedla k strate dôvery v ekonomiku. Nielenže sa zrútili ceny akcií, ale masívne sa prepadávali aj cenné papiere štátneho dlhopisu. Medzi 2. a 11. aprílom prudko vzrástli úrokové sadzby severoamerických štátnych dlhopisov zo 4,5 percent na 5 percent.
To však Trump pôvodne nezamýšľal.
Trumpova vláda môže v krátkodobom horizonte získať ústupky od svojich obchodných partnerov prostredníctvom vydierania colnými sadzbami. Z dlhodobého hľadiska sa už ale nepovažuje za spoľahlivého zmluvného partnera. Viditeľne sa zhoršuje aj povesť Spojených štátov amerických ako „bezpečného prístavu“ pre finančné investície. Trumpova politika urýchľuje úpadok USA ako globálnej mocnosti.
Čína napriek krátkodobým stratám môže z obchodného konfliktu vyjsť ešte silnejšia ako predtým. Čínsky štát je z hľadiska priemyselnej politiky schopnejší, akcieschopnejší a v porovnaní s USA v ich momentálnom rozpoložení dokáže aj oveľa efektívnejšie a lepšie uzatvárať medzinárodné dohody.
Názory externých prispievateľov nemusia vyjadrovať názor redakcie.