Dôležitou súčasťou jej jazyka a politiky bol boj. Vyvolávaná atmosféra vojny a ohrozenia jej vnímania demokracie slúžila na ospravedlnenie čohokoľvek. Táto atmosféra sa nielen rétoricky, ale aj konkrétnymi krokmi neprehliadnuteľnej súčasti súčasnej vlády vracia. Ministerstvo kultúry (MK) si osvojilo logiku vojny a rozhodlo sa poraziť nepriateľa na všetkých frontoch. Aj na domácom.
Keďže je MK súčasťou vlády, vojnu premenilo na vojnu občiansku. Smeruje do vnútra spoločnosti. Ako každá vojna, aj vojna v kultúre vťahuje do konfliktu nevinných a ako každá občianska vojna je katastrofou pre všetkých.
Po tom, čo sa rozhodlo MK SR očistiť svoje inštitúcie od ideologickej konkurencie v štátom zriaďovaných inštitúciách, ako sú Slovenská národná galéria, Slovenské národné divadlo, Slovenské literárne centrum či Slovenské národné múzeum, pustilo sa aj do tých častí kultúry, ktoré ministerstvu priamo podriadené neboli. Práve tým prekročilo hranice ideologickej vojny a zmenilo ich na občiansku. Slovenskú kultúru sa rozhodlo ministerstvo zachraňovať bojom proti Fondu na podporu umenia (FPU) a proti všetkým, ktorí sú s ním spojení. Bojový zápal oslabil schopnosť triezvej analýzy a zváženia, ako napraviť prípadné slabiny fungovania dovtedajšieho systému tohto fondu.
Keď je boj viac ako zákon
Bojové nadšenie býva silnejšie ako rešpekt k pravidlám a dobrým mravom, lebo je bojom za vyšší princíp nachádzajúci sa mimo zabehaných zvyklostí. V bojovom nasadení sa však môže aj ten najvyšší princíp stratiť a zostane len boj. Sám pre seba, boj pre boj a boj proti všetkým, ktorí sa nepridajú na správnu stranu dejín.
Desaťčlenná rada s novozískanými kompetenciami, v mnohých prípadoch bez akejkoľvek skúsenosti so sférou, ku ktorej sú projekty určené, prepísala odporúčania desiatok odborníkov z rôznych oblastí kultúry, vedy a vzdelávania.
Bojovníci len čo sa dostali v straníckej vojne na stranu víťazov, narýchlo v minulom roku zmenili zákon o FPU. Cieľom bolo na dobyté územie vyvesiť svoju vlajku. Možno ich estetika vojnových fotografií inšpirovala k predstave, že víťazné vlajky sú najpôsobivejšie na ruinách symbolov porazených. Inak sa nedá vysvetliť, že nepočúvali kritické hlasy, že bol zákon prijatý v podobe, ktorý narobí viac problémov, ako tam dovtedy bolo a že podoba, v akej bol prijatý, celý systém rozbije. Ľahkosť, s akou presadili nedomyslený zákon zvyšujúci kontrolu ministerstva nad fungovaním verejného fondu, zabránila víťazom vojny vidieť, že inštitúciu neovládli úplne. Až neskoro si všimli, že im aj pozmenený zákon bránil v absolútnej vláde nad fondom, akú očakávali.
Zdanliví víťazi boja o FPU zistili neskoro, že zákonmi vojnového umenia sú nútení spolupracovať s ľuďmi na dobytom území. Dokonca, že musia čakať na vyjadrenie ich názoru. Neuvedomili si, že dobyli inštitúciu, ktorá sa musí riadiť zákonom, hoci aj pokazeným zákonom nových víťazov. Narazili na komisie, ktoré sa riadili svojimi profesijnými princípmi a pravidlami fondu, a narazili na riaditeľa, ktorého úlohou je dbať o dodržiavanie zákona – hoci zákona, ktorý deklaroval víťazstvo dobyvateľov. Narazili na vyššie zákony, ktoré určovali podmienky, za akých môžu dobyvatelia fungovať v ovládnutej inštitúcii.
Aj Generálna prokuratúra musela upozorniť, že niektorí dôstojníci víťaznej armády nie sú vlastne dôstojníkmi, a teda ako vojenská správa boli viacerí dosadení v rozpore so zákonmi víťazov. Inými slovami, dôstojníci neboli dôstojníkmi a vojenská správa sa neriadi princípmi okupačnej moci, ale pokračujú v boji na dobytom území.
Svojvôľa ako princíp
Novovymenovaní členovia Rady FPU, z ktorých sú vo funkcii viacerí v rozpore so zákonom, narazili na hranice reality a zákonnosti. Zistili, že nevedia viesť boj v hraniciach umenia vojny. To by totiž znamenalo rešpektovať zákonné postupy, kde prvou podmienkou pri ich rozhodovaní sú názory profesionálov z konkrétnej oblasti kultúry. Teda víťazi, aj v snahe spravovať dobyté územie podľa nových pravidiel, museli čakať na stanovisko ľudí z rôznych oblastí kultúry o tom, čo zodpovedá a čo nie princípom, na ktorých stojí poslanie fondu. Narazili pritom aj na riaditeľa, ktorému zákon víťazov prikazoval držať sa tohto zákona a tak byť dobrým úradníkom, akého každá moc, a to aj víťazná, potrebuje.
Rozhodnutie odvolať riaditeľa najmä preto, že dbá o dodržiavanie zákona, nie je odstránením starých chýb a krívd. Je odstránením systému ako takého.
Svojvôľa ako princíp sa ukázala aj v rozpútaní boja proti všetkým komisiám, ktoré vydávali odporúčania na základe konsenzu kompetentných ľudí a pravidiel dbajúcich o účelné a zmysluplné vynakladanie verejných zdrojov. Desaťčlenná rada s novozískanými kompetenciami, v mnohých prípadoch bez akejkoľvek skúsenosti so sférou, ku ktorej sú projekty určené, prepísala odporúčania desiatok odborníkov z rôznych oblastí kultúry, vedy a vzdelávania. Logika víťazov hovorí, že oni najlepšie vedia čo je dobré, krásne, kultúrne. Kde je pravda. A to pravdepodobne aj bez toho, že by poznali obsah projektov. Malá skupinka dokázala za niekoľko dní prečítať a vyhodnotiť viac ako desiatky členov komisií za dlhé mesiace.
Supermani posudzovania sa svojimi rozhodnutiami v mnohých prípadoch nerozpakovali obrátiť odporúčania komisii doslovne hore nohami. Neostýchali sa odmietnuť projekt zameraný na mládež slovami, že projekt nemá ambíciu venovať sa mládeži. Nemali problém neodporúčané projekty, ktoré zjavne nedokážu naplniť žiaden z cieľov fondu, odporučiť a štedro ich dotovať. Nemali problém znížiť výšku podpory na takú minimálnu úroveň, že žiadateľ nemá možnosť z podaného projektu realizovať v podstate nič, čo ponúkol. Akoby ste žiadali podporu na výstavbu domu a dostanete podporu na stavbu psej búdy.
Početnými a radikálnymi zásahmi do odporúčaní komisií a zároveň obchádzaním komisií pri rozhodovaní o podpore folklórnym festivalom dali všetkým členom komisií, ako aj žiadateľom najavo, že princíp, ktorým sa teraz riadi táto pôvodne verejná inštitúcia, je svojvôľa. Tá svojvôľa, skrývaná za mimoriadnosť situácie, ktorá zlomila väzy dôvery zo strany verejnosti už viacerým politickým dobrodruhom.
Názory externých prispievateľov nemusia vyjadrovať názor redakcie.