Odcudzenie režimu od mnohých Iránok a Iráncov akcelerujú aj trvajúce represie, neustále prelamované rekordy realizovaných popráv, vysoká miera korupcie a neslobody či nedôvera v akúkoľvek reformu režimu štandardnými politickými prostriedkami.
Názornú ukážku dali celému svetu protesty Žena, život, sloboda, ktoré vypukli na jeseň roku 2022. Tu je však nutné zdôrazniť, že režim už stratil vôľu uchádzať sa o podporu tých skupín obyvateľstva, ktoré opakovane volajú po väčších politických slobodách či dokonca po zmenách systému. Už ich nepresvedčuje, iba sa ich snaží silou držať pod kontrolou.
Kupovanie si lojality
Iránske vedenie stavilo na inú kartu. Chce si získať podporu tých ľudí, ktorých zaujíma ekonomická stabilita a ekonomické benefity systému. Väčšinou ide o tie skupiny populácie, ktorých politika a kvalita demokracie príliš netrápi a prioritou pre nich je dobrá hospodárska situácia. Tento mocenský nástroj dokáže byť popri strachu z represie veľmi účinným. No niekedy to môže prekročiť medze, keď niektoré skupiny začnú požadovať až príliš. A to aj vydieraním, že ak nedôjde k „výmennému obchodu“, ich lojalita sa vytratí.
Konzervatívci, ak nechceli narušiť stabilitu, museli pristúpiť na kompromis. Ten spočíval v umožnení kandidatúry a následne vo víťazstve Masúda Pezeškjána v prezidentských voľbách v minulom roku. Hoci Pezeškjánova administratíva bola pripravená hneď po svojom zvolení začať so Západom rokovať, diplomatické cesty boli dočasne zablokované izraelskými údermi. Hlavný zahraničnopolitický cieľ smerujúci k externému naštartovaniu domácej ekonomiky tak musel počkať až do tejto jari, keď sa rokovania medzi Iráncami a Američanmi začali v ománskom Maskate.
Konzervatívci blokujú ekonomické reformy
Popri prehlbovaní spolupráce s Ruskom, z ktorej sa však výrazné ekonomické benefity v blízkej budúcnosti nečrtajú, musí iránska vláda hľadať riešenia a úspory doma. Lenže to je extrémne zložitá úloha. Totiž akékoľvek zmeny či reformy narúšajú status quo a zasahujú do rozdistribuovaných sfér vplyvu rôznych mocenských centier. Preto skorumpované a klientelistické štruktúry iránskeho režimu akékoľvek zmeny blokujú.
Režim už stratil vôľu uchádzať sa o podporu tých skupín obyvateľstva, ktoré opakovane volajú po väčších politických slobodách či zmenách systému. Už ich nepresvedčuje, iba sa ich snaží silou držať pod kontrolou.
Striktne proti sú najmä konzervatívci, ktorí zo súčasného nastavenia systému profitujú najviac. Žiaľ, majú zatiaľ dostatok prostriedkov i vplyv na to, aby mocenský systém nastavený vo svoj prospech uhájili. Konzervatívci majú výrazné zastúpenie v iránskom parlamente, ako aj v iných zložkách moci, prostredníctvom ktorých vyvíjajú tlak na vládu. Tejto realite sa nevyhla ani Pezeškjánova vláda pragmatikov, najmä jej minister hospodárstva a financií Abdolnáser Hemmatí.
Tento bývalý guvernér Iránskej centrálnej banky bol považovaný za jedného z politicky najskúsenejších členov Pezeškjánovho kabinetu. Očakávalo sa od neho, že urobí niektoré nevyhnutné ekonomické „rezy“, ktoré by pomohli štátnemu rozpočtu a spomalili zhoršovanie ekonomickej situácie. Malo ísť o zefektívnenie štátnej správy, privatizáciu jednej z iránskych automobiliek či úpravu systému výmenných kurzov (štát niektorým štátnym exportérom zaisťuje fixný kurz a pri neustálom oslabovaní rialu ich tak dotuje). Práve tu však Hemmatího vízia narazila na záujmy konzervatívcov, ktorí z týchto opatrení majú najväčšie zisky.
O svoje „prebendy“ sa deliť nebudeme
Keďže sa ekonomická situácia v Iráne naďalej zhoršovala a ani okolnosti na trhu s energiami Hemmatímu nepriali, konzervatívci udreli. V parlamente, ktorý ovládajú, začali kampaň za Hemmatího odvolanie. Argumentovali oslabujúcim kurzom rialu, odstávkami elektriny či rastom cien potravín. Perfektná zámienka, ako zablokovať reformy. Tie by síce iránskej štátnej pokladnici ušetrili peniaze, no niektorí konzervatívci by prišli o svoje príjmy.
Hemmatího po hlasovaní v parlamente skutočne odvolali. Odhalili sa tak dve zásadné veci. Konzervatívci demonštrovali svoje schopnosti zablokovať akékoľvek pre nich nevýhodné opatrenia Pezeškjánovej vlády. Hoci o tom ani predtým pravdepodobne nikto nepochyboval, aj tak išlo o jasný signál, kadiaľ by sa vláda nemala vydávať. Ukázala sa tiež neochota mocenských centier utiahnuť si opasky počas krízy a podeliť sa o časť svojho bohatstva.
Ak nie je režim schopný prijať úsporné opatrenia vnútri, potrebuje logicky získať peniaze zvonku. Preto bude veľa závisieť od toho, čo prinesú súčasné rokovania o jadrovej dohode. Ak nič zásadné neprinesú a režim nezíska potrebné finančné zdroje zo zahraničia, je na stole otázka, ako dlho budú ešte Iránci ochotní znášať ekonomickú mizériu.
Názory externých prispievateľov nemusia vyjadrovať názor redakcie.